Silný tlak na oslabenie rubľa

Pokles ceny ropy núti ruské ropné spoločnosti špekulovať

Padajúce ceny ropy na svetových trhoch majú ďalekosiahle následky predovšetkým na ekonomiky závislé od exportu ropy. Typickým príkladom je Rusko, ktoré je druhým najväčším vývozcom ropy na svete (hneď po Saudskej Arábii). Drvivá časť príjmov v „tvrdej“ mene v tejto krajine pochádza práve z exportu ropy.

Ruské ropné spoločnosti sú momentálne veľmi nespokojné s vývojom cien ropy na svetových trhoch. Niet sa im čo čudovať, ich zisky sa vďaka nižšej cene ropy badateľne scvrkli. Ruské ropné giganty, nech sú akokoľvek mocné na domácej pôde, však nemajú mechanizmy, aby priamo ovplyvnili ceny ropy na svetových trhoch. Jednou z možných ciest bolo vyhovieť požiadavke Organizácie krajín exportujúcich ropu (OPEC) výraznejšie priškrtiť ťažbu ropy, a tak sa spoločne s ostatnými svetovými producentmi ropy pričiniť o opätovný nárast jej hodnoty na trhu. Najskôr ruské ropné giganty nechceli o takejto možnosti ani počuť. Jediná zmena, o ktorej boli ochotné s predstaviteľmi združenia OPEC diskutovať, bolo zníženie dennej produkcie ropy o 50 tis. barelov. Takéto zníženie by však bolo len kvapkou v mori, veď v Rusku sa denne vyťažia približne 3 milióny barelov ropy. Takéto „priškrtenie“ by bolo teda viac-menej bez efektu. Neskôr sa ruské ropné spoločnosti „podvolili“ a koncom minulého týždňa zverejnili svoje súhlasné stanovisko so znížením ťažby o 150 tis. barelov denne.

Ruské ropné giganty však špekulovali a ešte stále špekulujú aj o ďalšej možnosti a síce o oslabení ruského rubľa. Týmto spôsobom chcú znížiť svoje výrobné náklady, ale predovšetkým relatívne zvýšiť svoje príjmy v cudzej mene. Práve preto sú najhlučnejšími krikľúňmi, ktorí v poslednom čase volajú po oficiálnej devalvácii rubľa. Ako tvrdia, devalvácia rubľa by pritom priniesla takéto pozitívne efekty všetkým výrobným podnikom. Predstavitelia ruskej centrálnej banky však takúto myšlienku oficiálne striktne odmietajú, tvrdiac, že dokonca aj kontrolované znehodnotenie ruského rubľa by mohlo rozkrútiť inflačnú špirálu a destabilizovať peňažný trh, čím by sa citeľne eliminovali pozitívne efekty, ktoré ekonomike prináša export ropy. Ozývajú sa aj názory z radov analytikov, že ruské ropné spoločnosti v skutočnosti žiadnu devalváciu rubľa nepotrebujú. Stále totiž dosahujú relatívne vysokú ziskovosť, a to aj napriek tomu, že cena ropy v poslednom období zaznamenala rapídnejší pokles. Pokiaľ sa cena jedného barelu ropy nepriblíži k 12 USD, niet o čom ani diskutovať (v pondelok sa cena jedného barelu benchmarkovej ropy Brent priblížila k 18,10 USD).

Oficiálny kurz rubľa denne stanovuje centrálna banka. Zvyčajne je výmenný kurz rubľa určený na základe výsledkov špeciálnej obchodnej seansy na devízovom trhu, ktorý je prísne kontrolovaný centrálnou bankou a na ktorom musia exportéri umiestniť minimálne 50 % ich príjmov v cudzej mene. Ak aj centrálna banka v posledných troch rokoch pripustila oslabenie rubľa, vždy ho nechala klesnúť iba v menšej miere akou rástla domáca inflácia. Na začiatku, keď centrálna banka začala uplatňovať takúto politiku (teda krátko po tom, ako Rusko v auguste 1998 prekonalo obrovskú finančnú krízu), sa na jej hlavu zniesla vlna kritiky. Najväčší nespokojenci vtedy varovali, že takáto politika prinesie hospodárstvu len škodu, keďže domáci výrobcovia stratia svoje konkurenčné výhody. Nestalo sa však tak, a to predovšetkým vďaka razantnému rastu cien ropy vo svete koncom roku 2000 a začiatkom tohto roka. Cena strategickej suroviny vtedy hravo prekonala hranicu 30 USD/barel a priblížila sa až k 36 USD/barel. Ruská ekonomika z toho, samozrejme, výrazne profitovala, tempo jej rastu v tom období bolo závratné. Teraz sa však očakáva, že v dôsledku prudkého pádu ceny ropy tempo jej rastu poľaví. Vláda však napriek tomu zostáva vo svojich prognózach na rok 2002 skalopevne presvedčená, že ekonomika si medziročné tempo rastu udrží na úrovni 4 až 4,3 %.

Teraz sa však vynára otázka, či centrálna banka odolá silnému lobistickému tlaku domácich ropných spoločností a zostane verná svojej politike udržiavania rubľa na stabilnej úrovni, ktorú razí od roku 1998. Len za posledných pár týždňov už minula stovky miliónov dolárov (analytici vyčíslili výšku jej intervencií na 1,5 až 2 mld. USD) na to, aby nasýtila neskrotný apetít trhu po tvrdej mene, aby tak v konečnom dôsledku udržala domácu menu na stabilnej úrovni. Aj napriek jej enormnému úsiliu však na konci minulého týždňa na devízovom trhu klesol kurz rubľa oproti doláru v popoludňajšej časti seansy (centrálna banka intervenuje na devízovom trhu predovšetkým v predpoludňajšej časti obchodovania) na rekordných 30,07 RUB/1 USD. V pondelok už tlak na znehodnocovanie rubľa „nezvládla“ a výšku oficiálneho výmenného kurzu na utorok tak vyhlásila na úrovni 30,09 RUB/1 USD.

Ako sa vyjadril poslanec Štátnej dumy, dolnej komory parlamentu a člen jej menového výboru Nikolai Gončar, vláda v súčasnosti uvažuje, že ešte pred koncom tohto roka nechá rubeľ padnúť až na 32 RUB/1 USD. Ako neskôr dodal, za snahou o devalváciu rubľa sa neskrýva ani tak záujem o zvýšenie príjmov v tvrdej mene smerujúcich do štátnej pokladnice, ako skôr to, že ropné spoločnosti chcú zvýšiť svoje zisky plynúce z exportu ropy. Tu netreba zabúdať, že takáto snaha sa odvíja v kontexte zníženia ťažobných kvót, resp. obmedzenia exportu, s ktorým ruské ropné spoločnosti minulý týždeň súhlasili. Na Rusko sa totiž v v poslednom čase vyvíjal medzinárodný tlak, aby nasledovalo krok členských krajín OPEC a znížilo ťažobné kvóty. Od 1. januára 2002 totiž kartel OPEC plánuje znížiť dennú produkciu svojich členských štátov sumárne o 1,5 mil. barelov. Očakáva pritom, že aj nečlenské krajiny (Mexiko, Nórsko, Omán a Rusko) znížia svoju ťažbu o 500 tis. barelov/deň.

V pondelok sa ruské ropné spoločnosti stretli s predstaviteľmi ruskej vlády, aby spolu prediskutovali technické detaily, čo sa týka plánovaného zníženia ťažby. V ich oficiálnom stanovisku zverejnenom krátko po ich stretnutí však akosi „pozabudli“ spomínané detaily uviesť.

Ropný priemysel v krajine je z dominantnej časti sprivatizovaný, a tak mala vláda de facto len veľmi oklieštené právo určovať ich ťažobnú politiku. Predstavitelia ropných gigantov sa zníženiu ťažby dlho zdráhali, mnohé z podnikov totiž v poslednom čase investovali obrovské finančné prostriedky práve do zvýšenia svojich výrobných kapacít.

Ivana Sedliaková