Stavajú na tom, čo ich spája

Všetci pracujú s vyšším nasadením ako doma

Včera sme uverejnili prvú časť našich stretnutí s mladými ľuďmi, ktorí v zahraničí hľadajú svoje pracovné uplatnenie. Dnes dokončujemetoto vyprávanie. Mobilita legálnej pracovnej sily naberá všeobecnou globalizáciou širšie medzinárodné rozmery aj na Slovensku. Len pomaly sa zlepšujúca ekonomická situácia, nestabilná politická scéna odradzujúca zahraničných investorov, klientelizmus, korupcia, minimálna podpora mladých ľudí a rodín spojená s chabými vyhliadkami do budúcnosti, ako aj strach z opätovnej politickej izolácie pracovnú emigráciu - hlavne mladých vzdelaných ľudí - len podporujú. V prvej časti článku sme sa zoznámili s piatimi absolventmi rôznych slovenských vysokých škôl, ktorí sa rozhodli hľadať svoje životné šťastie v zahraničí. Aj Braňo Mikulík zo Žiliny vyštudoval odbor kybernetika v doprave a dnes pôsobí v Mountain View v Kalifornii v USA. Pri porovnaní pracovných podmienok oceňuje hlavne prístup zamestnávateľa, ktorého cieľom je nielen maximálne vyťaženie zamestnanca: „Pracuje sa tu s podstatne vyšším nasadením. Zamestnávateľ poskytne zamestnancovi všetky

možné výhody

a očakáva za to od neho stopercentné výkony. Každý problém, ktorý by mohol negatívne ovplyvniť produktivitu zamestnanca, sa promptne rieši, každá aktivita je patrične ohodnotená. Ak svoju prácu vykonávate svedomito, načas a efektívne, vaši nadriadení nevynechajú jedinú príležitosť, aby vám poďakovali a ubezpečili vás, ako si cenia, že pre nich pracujete. Na druhej strane neplnenie povinností sa netoleruje a nikto si nedovolí držať neefektívneho zamestnanca.“

Richard Rafaj zo Žiliny (San Mateo, Kalifornia, USA), odborník na technickú kybernetiku, tiež stručne konštatuje: „Rozdiely v pracovnom systéme sú evidentné. Nasadenie, zodpovednosť a morálka sú tu o sto percent vyššie ako na Slovensku.“

Každý znáša nové prostredie rozlične, niekto nemá s adaptovaním sa žiadne problémy, inému je clivo predovšetkým za rodinou a kamarátmi. „Myslím si, že som sa celkom bezproblémovo zaradil do spoločnosti. Pre mladého človeka s kvalifikáciou je v USA podstatne jednoduchšie začínať ako na Slovensku,“ tvrdí Roman Dobrík, absolvent košickej elektrotechnickej fakulty, ktorý dnes pracuje v kalifornskom Sunnyvale v USA.

Milan, absolvent žilinskej VŠ dopravy a spojov (tiež v Kalifornii, USA), si uvedomuje hlavne riziko vysoko konkurenčného prostredia: „Povedal by som, že sa cítim istejšie ako na začiatku, aj keď tu treba byť

ustavične v strehu.

Zdá sa mi, že zmena je tu častejšia ako na Slovensku, a tak je vždy potrebné držať krok s novými podmienkami.

Peter Dzunka, ktorý vyštudoval odbor poisťovníctvo na Ekonomickej univerzite v Bratislave a dnes pracuje v Dubline, má väčšie pochybnosti: „Z fyzickej stránky som sa etabloval, no z psychickej určite nie, pretože človek je ešte stále spätý s domovom. Vždy sa nájdu momenty, keď človek pocíti, že je v danej krajine cudzincom a u mňa to hrá významnú úlohu.“ Na otázku, čo sa mu v novej spoločnosti páči a čo nie, sa Peter rozhovorí: „Každé prostredie je niečím špecifické. V závislosti od navyknutia si na predchádzajúce podmienky a pri neochote adaptovať sa stúpa i odpor k novým podmienkam. Rovnako to bolo i u mňa. Začiatočné

prejavy nechuti

k niečomu novému, ako je napríklad doprava, počasie, pracovné podmienky, sa však postupne vytratili a zvykol som si. Samozrejme, stále sú veci, postupy v práci či niečo iné, čo sa mi nepáči. V Dubline je napríklad katastrofálna doprava, bez šance zistiť odchod autobusu z tej-ktorej zastávky. O meškaní nehovoriac. Prekvapil ma aj postoj Írov k menšinám či k iným národom, medzery vo vzdelaní u nadriadených pracovníkov, nedostatok rešpektu a zodpovednosti v práci u ostatných kolegov, nízke kultúrne povedomie…“

Braňo je s americkou spoločnosťou oveľa spokojnejší. Váži si hlavne ochotu, slušnosť a poriadok v každodennom živote. Jediné, na čo si ešte nezvykol, je záplava reklám v novinách, televízii a v rozhlase.

V prípade Eduarda Papaia (vyštudoval odbor geografické informačné systémy, dnes žije a pracuje v Bonne) tiež platí, že na dobré si človek rýchlo zvykne. Vyzdvihuje hlavne kultúrne živú bonnskú atmosféru a takmer nulovú kriminalitu, udržiavané parky a veľa možností pre cyklistov, korčuliarov a kolobežkárov.

Na otázku, či plánujú

vrátiť sa

na Slovensko, niektorí odpovedajú ráznym „nie“, pre iných je to ešte predčasná otázka.

Roman sa už rozhodol: „Myslím si, že by som si už asi nedokázal zvyknúť predovšetkým na pracovné podmienky.“

Richard tiež patrí do skupiny, ktorá na návrat nepomýšľa: „Ak sa bude dať, tak nie, pretože som už získal štatút amerického rezidenta a zelenú kartu. Ak nebudem donútený okolnosťami, zatiaľ nerozmýšľam nad návratom. Rodina chápe, prečo som tu a podporuje ma, dokonca môžem povedať, že je rada, že som tu. Existuje telefón alebo webová kamera, takže nevidím problém byť v častom styku s rodinou. Z môjho pohľadu nemôžem ani o kompromise hovoriť, pretože rodinu som si založil na Slovensku a do Ameriky iba preniesol...“

Peter naopak patrí k tým, čo nad návratom uvažujú: „Áno, plánujem sa vrátiť, ale len vtedy, keď budem na Slovensku schopný založiť si a vychovať rodinu a budem sa tam cítiť dostatočne bezpečne. Slovensko je pre mňa domovom a krajinou, v ktorej mi nikto nedá pocítiť, že tam nepatrím. Mám tam rodinu a priateľov, bez ktorých by som si život nevedel predstaviť.“

Naši mladí kvalifikovaní ľudia načerpajú teoretické poznatky v našich školách, čiastočnú prax v našich podnikoch a nakoniec sú prinútení speňažiť svoje znalosti inde. Na Slovensku, zdá sa, pre týchto mladých, inteligentných a schopných ľudí niet miesta. Paradoxom je, že práve oni sa svojimi odbornými znalosťami, ovládaním viacerých svetových jazykov a všeobecným prehľadom stávajú vážnou hrozbou pre vzdelancov v zahraničí.

Denisa Vojtényiová