Horšie je lepšie?

Komentuje Vladimír Turanský

Prepad poľnohospodárskej výroby majú na svedomí všetky vlády, ktoré tu boli od roku 1989, ale aj usmerňovanie EÚ. Je otázka, či sa tak postupovalo z nevedomosti alebo je to výsledok cieľavedomého postupu. Zoberme si roky 1990 až 1992. Družstvá a štátne majetky sa považovali za prežitok kolektivizmu. Do týchto podnikov dotácie neplynuli, preferovali sa rodinné farmy. Malí podnikatelia za štátne peniaze nakúpili drahú techniku viacnásobne prevyšujúcu ich potreby. Družstvá však tlačili svoj balvan dlhov pred sebou. Nedostali podporu, v bankách vzrástli úrokové miery, nastala liberalizácia cien a oheň bol na streche. Následná politika spočívajúca i v zlej transformácii a privatizácii má za následok prudký úpadok výroby. Pritom EÚ dnes hovorí, že náš potenciál ju nezaujíma, rozhodujúca je realita. „Čím menej budeme vyrábať, tým sme pre Brusel žiadanejším partnerom,“ hovorí jeden úspešný podnikateľ a jeho slovám sa takmer nechce veriť. „Lenže to nie je naším záujmom,“ dodal. Podľa neho nejde len o otázku sebestačnosti v základných potravinách, ale aj o celkové využitie krajiny, jej osídlenia a údržby vidieka. Zastáva teóriu, že existuje možnosť presunutia dotácií na jeho údržbu a zveľaďovanie na národné ekonomiky a nebude to financované z Bruselu. Slovensko však nemá prostriedky, aby udržiavalo veľké množstvo pozemkov v civilizovanej podobe, teda vykosené, odburinené. Ostáva tak jediná šanca, že poľnohospodárske podniky musia čo najrýchlejšie napnúť svaly a vláda v tom nesmie ostať indiferentná. Ani tá súčasná ich nepodporuje tak, aby sme v EÚ obstáli. Možno sa do nej dostaneme, bude to skôr politické rozhodnutie. Cieľ síce splníme, ale o cene sa príliš nehovorí.