Dane ako predvolebná zbraň

Komentuje Eleonóra Bujačková

Predvolebné prekáračky sú na spadnutie a jednou z ich tém budú celkom určite dane. Niektoré politické zoskupenia už naznačili, že by uvažovali dokonca o určitom zvýšení daní, iné majú tradične v programe zníženie daní a niektoré dokonca hovoria o revolučnom návrhu rovnakej dane. V diskusii by sa mali uplatniť hlavne fakty. Položme si teda niekoľko otázok, s ktorými sa budeme pravdepodobne v najbližších mesiacoch stretávať. Prvá otázka znie, či vyššie dane prispievajú k ekonomickému rastu alebo ho obmedzujú. Každý liberál vypáli od boku, že ich vplyv je jednoznačne škodlivý. Socialisti však uvážlivo odvetia, že štátne výdavky vydávané na verejné statky môžu viesť k zlepšeniu podnikateľského prostredia a že aj lepšie sociálne zabezpečenie pracovníkov nakoniec prispieva k výkonnosti ekonomiky. Liberálne presvedčenie je podporené štúdiou OECD, ktorá potvrdzuje, že zvýšenie daňovej kvóty o desať percentných bodov prináša približne polpercentný pokles ekonomického rastu. Írska cesta hospodárskej expanzie, založená okrem iného aj na nízkych daniach, je rovnako presvedčivá. Existujú však analýzy ukazujúce priaznivý dosah vyšších daní na výkon ekonomiky, pravda, iba v prípade, keď stúpajú z veľmi nízkej úrovne a štát z nich premyslene podporuje podnikanie. Druhá otázka znie, či u nás dane sú vysoké alebo nízke. Ak porovnávame priemerné daňové zaťaženie v jeho celom rozsahu, potom s približne štyridsiatimi percentami národného produktu rozdeľovaného cez štátny rozpočet sa pohybujeme skôr nad priemerom krajín OECD. Tretia otázka znie, či si naši občania želajú vyššie percento zdanenia pre bohatých a zmiernenie pre ostatných.

Ak takto formulujeme sugestívne otázku, či by mali bohatí na daniach platiť vyšší podiel zo svojich príjmov, väčšina ľudí celkom pochopiteľne odpovie kladne. Prekvapenie však nastáva, keď zisťujeme, že táto odpoveď nesúvisí s príjmami respondentov. Za bohatého sa u nás totiž nepovažuje skoro nikto. Nech platí bohatý, ale ja to nie som! Existujú dva rôzne systémy prerozdeľovania, oba legitímne. V jednom (liberálnom) sa prerozdeľuje málo prostriedkov podľa jánošíkovského princípu - bohatým brať a chudobným dávať. V druhom (sociálno-trhovom) sa prerozdeľuje podľa princípu ekvivalencie, teda s vyšším výnosom pre tých, ktorí viac prispievajú. Ak je slovenský princíp v niečom amorálny, tak najmä v tom, že sa v ňom prerozdeľuje veľa. Vyplýva to z výhradnej závislosti dôchodcov od štátu. Prispieva aj adresnosť sociálnych dávok a ich prudký rast s počtom žiadateľov. Takýto mechanizmus je demotivujúci pre tých, ktorí najviac platia, ale i pre tých, ktorí najviac dostávajú. Naši podnikatelia by azda aj zniesli o niečo vyššie zdanenie, keby za to dostali záruku rýchlej vymáhateľnosti svojich pohľadávok. Dlhodobo nezamestnaní by možno prijali aj nižšie sociálne dávky, keby k ním dostali širšiu ponuku aktivácie. Situácia na trhu práce by sa zlepšila, a s ňou i výnos daní, keby sa z fondu na aktívnu politiku zamestnanosti podporilo aj vyššie vzdelanie. Podľa železných zákonov byrokracie však viac peňazí v rukách štátu zvyčajne nevedie k väčšej účelnosti vo vynakladaní prostriedkov, ale naopak zvádza k plytvaniu.