Keď je všeobecné o ničom

Načo sú v zákonoch bezobsažné formulácie?

Dva príklady: v § 23b zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov... v znení neskorších predpisov sa uvádza, že Daňové riaditeľstvo Banská Bystrica je povinné vypracovať súpis daňových dlžníkov a v druhom polroku bežného roka zverejniť zoznam tých, ktorých celková suma daňových nedoplatkov presahuje u fyzickej osoby 500-tisíc Sk a u právnickej osoby 5 mil. Sk. Akým spôsobom a kde tento zoznam zverejní, je však záhadou. Hádam nepôjde každý, koho to zaujíma, do Banskej Bystrice? Zákon by mal jednoznačne stanoviť, že napríklad tento zoznam sa zverejní vo Finančnom spravodajcovi, aby si ho mohol každý kúpiť a prečítať.

Ako druhý príklad slúži novelizované ustanovenie § 48 zákona č. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov, ktoré by malo začať platiť od 1. 1. 2002. Týka sa toľko očakávanej možnosti použitia 1-percentnej zaplatenej dane na osobitné účely. Ten, kto bude chcieť, aby sa časť jeho dane poukázala konkrétnej právnickej osobe, v tomto ustanovení definovanej, musí vo vyhlásení uviesť identifikačné údaje prijímateľa (obchodné meno alebo názov, sídlo, právnu formu, IČO). Problém je v tom, že tento prijímateľ musí byť v tzv. centrálnom registri prijímateľov, vedenom Notárskou komorou SR, a to do 15. januára 2002. Každoročne bude táto komora viesť zoznamy prijímateľov osobitne. Bude obsahovať aj číslo účtu a názov banky, v ktorej má prijímateľ tento účet zriadený. Je tu opäť namieste otázka, kde a ako sa obyčajný človek dostane k tomuto zoznamu, keď to zo zákona nevyplýva? A nakoniec z citovaného ustanovenia zákona vyplýva, že Daňové riaditeľstvo SR bude zverejňovať prehľad týchto prijímateľov za predchádzajúci rok, teda až po skončení roka, v ktorom sa im daň previedla. Kde však tento zoznam bude zverejnený? Domnievam sa, že práve na takýchto všeobecných formuláciách môže padnúť celý dobrý úmysel, aby mohol každý určiť, kam, na aký účel sa časť jeho dane použije a najmä fakt, akým spôsobom si to skontroluje.

Dagmar Piršelová