|
|||||||||||||||||
Pondelok 17.Decembra 2001 |
|
|||||||
Brutovia, Judáši...Peter Kasalovský Vrátiť sa po niekoľkých dňoch do republiky, to bude čoraz ťažšie. Niežeby si inde chceli občanov SR ponechať, ale tí si budú musieť pripomínať, čo kedysi vnímali ako dva svety. Nuž, v polovici sedemdesiatych rokov bol ten jeden vysvietený neónmi, navonok čistý a poriadkumilovný, plný takých tovarov, o akých sa v tom našom len snívalo. Ak už sa aj vnímavý občan (na základe devízového prísľubu od niekdajšej Štátnej banky československej a výjazdnej doložky od orgánov bezpečnosti vrátane tej štátnej) dostal do trblietavého zahraničia, tak dosť rýchlo pochopil, že problém je v poriadku, či skôr v tvrdej disciplíne a zákonnosti. A, samozrejme, v predstavách o tom, ako si urobiť ten život lepším, krajším a šťastnejším. Dopracovať sa k tomu, čo je nevyhnutné a čo dôležité, čo menej a čo je absolútne zbytočné a docieliť to demokraticky. Vtedajší život sa zvykne označovať za dielo totality, ale výnimiek bolo viac ako dosť. Aj preto nemálo dnešných päťdesiatnikov a vekovo starších je presvedčených, že problém spoločnosti nebol vo forme vlastníctva, ale v režime, ktorý nebol schopný udržať poriadok, zabezpečiť inde vo svete normálnu disciplínu a v tom, že prioritou nebol princíp zodpovednosti každého občana za vlastný život. Ukazuje sa, že najhorším dedičstvom minulého režimu je, že zanechal po sebe niekoľko druhov vyznávačov totality. Z rôznych diplomovaných inžinierov - priemyslovákov a inak vysokoškolsky vzdelaných, prepojených s najrôznejšími podnikavcami a osôbkami schopnými potopiť každého v záujme svojho prospechu, sa vytvorili na každom zaľudnenom štvorcovom metri skupiny, ktoré transformovali podľa svojich predstáv a potrieb hospodárstvo aj spoločnosť. Dodnes sme zaskočení svojím spôsobom zvrátenou schopnosťou väčšiny politikov a s nimi prepojených hospodárskych činovníkov balamutiť verejnosť a napokon sa vzájomne podraziť, ale aj vysmievať sa dôverčivej voličskej mase. Taký Brutus či Judáš by museli zblednúť závisťou a odísť zo scény, keby sa s nimi dostali do kontaktu. Nehovoriac už o tom, aký priepastný rozdiel je medzi nimi v odmenách za zradné a všetkých poškodzujúce konanie. Vyškriabali sa síce na vrcholky moci vďaka túžbe väčšiny ľudí po zmenách, po rozumnejšej a zmysluplnejšej organizácii spoločnosti aj života, ale pomaly z nich skĺzavajú a nakoniec padnú do pozície zabudnutých až navždy zhrdených. Mnohým sa tejto výslužky dostalo už vo voľbách do VÚC. Jednak relatívnym nezáujmom vyše dvoch tretín občanov vyjadriť sa o nich svojím hlasovaním, ale aj selekciou, ktorú vykonala tentoraz menšina. Ďalších to čaká v budúcoročných parlamentných voľbách. Je pravdou, že tu boli dva svety, ale nájsť sa môžeme iba v tom našom vlastnom, ktorý bude kompatibilný s tými, v ktorých má navrch človek, občanom vyvolená a realizovaná demokracia, inde zvyčajná zákonnosť, poriadok a disciplína. Azda sa týmto rokom skončí čas menšín a pomaly sa začne v dôsledku nespokojnosti s realitou prebúdzať občianske ego. K takému miernemu optimizmu oprávňuje fakt, že stranícke ja by tu už boli, keďže občania vypoklonkovali na perifériu vnútornej politiky viaceré predtým nimi tradične vyznávané a volené strany. Prehrou národnou aj občianskou by bolo, keby aj ďalej vyznačovali smerovanie rozhodnutia menšiny, nech by boli akokoľvek múdre pre celú spoločnosť. Dalo by sa hovoriť prinajmenej o dočasnom víťazstve totality. Tých, ktorí svojou neprezieravosťou a nedovidením do zajtrajška alebo aj vedome vykonali viac ako málo pre včasný a opätovný návrat väčšiny obyvateľstva do riešenia vecí verejných. |
|
||||||
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. |