Zašlá sláva „kupónky“

Komentuje Eleonóra Bujačková

Niekdajší iluzórny dielik občana na celonárodnom majetku mal byť pomocou kupónovej knižky premenený do „kapitalistických“ rovnakých príležitostí. Ibaže v skutočnosti sa nová ilúzia nahradila starou. V privatizácii uspeli najlepšie tí, ktorí lepšie videli do podnikov a privatizačných hier, pričom vybavení „revolučnou imorálkou“ sa v rozkrútenom spletenci vlastníckych práv dokázali bez škrupúľ obohatiť. Vďaka kupónovej privatizácii sa slovenský národ na chvíľu ocitol na jednom z najvyšších miest v svetovom rebríčku vlastníctva akcií. Väčšina ľudí však realisticky pochopila kupóny nie ako nástroj spolurozhodovania o ekonomike, ale ako cestu ku spotrebnému prilepšeniu. Preto sa aj počet vlastníkov akcií rýchlo znižoval a zároveň sa znižovalo aj pôvodne pozitívne hodnotenie kupónovej privatizácie zo strany občanov. Kupónová privatizácia však nebola iba záležitosťou ekonomickou, ale do značnej miery politickým aktom. Kupóny boli takrečeno rozdanými volebnými lístkami pre zvolenú stratégiu transformácie a mali symbolizovať budúce úspechy trhovej ekonomiky. Nestalo sa.

Poňatie vlastníctva ako trvalej hodnoty, ktorá zaväzuje svojho majiteľa k starostlivosti, zveľaďovaniu a rozmnožovaniu hodnôt, sa prostredníctvom kupónovej privatizácie nenaplnilo. A tak výsledky niekdajšej veľkej privatizačnej hry na budúcich veľkokapitalistov sú dnes v očiach občanov rozporuplné. Na jednej strane veľa ľudí na kupónoch zarobilo, na strane druhej dodnes sme sa nedozvedeli pravdu o privatizačných podvodoch a odleve obrovských súm do neznámych rúk a miest. Privatizačný výnos tak postupom času bledol a stále nástojčivejšie sa ponúkala otázka, či práve toto nebolo skutočným zmyslom privatizácie. Teda odčerpať ešte ďalšie peniaze z kapitálovo už aj tak podvyživených podnikov a zneprehľadniť ich vlastníctvo namiesto nastolenia jasnej zodpovednosti. Ťažko by dnes ešte niekto uveril, že v privatizačnom procese mali všetci rovnaké šance. Očividné zvýhodnenie držiteľov informácií a správneho politického zaradenia iba potvrdzuje obecne rozšírený názor o tom, že k veľkému majetku vlastne takmer žiadna poctivá cesta nevedie. Naprávať škody v ekonomike je nepochybne ťažké, pretože nemožno sa vrátiť do východiskovej pozície. Aj preto nádeje o tom, že všetky netransparentné privatizačné rozhodnutia sa dajú vrátiť do predprivatizačného stavu, sú skutočne iba ilúzie. Mali by sme sa teda aspoň poučiť pri poslednej etape - delení strategických subjektov.