Hlad, peniaze a bomby

Americký minister financií Paul O´Neill je hlboko znepokojený nad údelom chudobných, ale preboha, každý musí pochopiť, že Spojené štáty peniaze len tak rozhadzovať nemôžu. Spôsob pomoci si treba najprv premyslieť, náhlenie by mohlo byť kontraproduktívne.

S tou bláznivou myšlienkou zdvojnásobiť pomoc najchudobnejším krajinám na 100 miliárd USD ročne, prišiel britský minister financií Gordon Brown. Svojmu kolegovi vo Washingtone s typicky britským nadšením dokonca predostrel ucelený návrh, ako súčasnú antiteroristickú koalíciu pretransformovať na koalíciu pre svetovú prosperitu. Nezabudol zdôrazniť, ako sa nechal inšpirovať povojnovým Marshallovým plánom a nenápadne pripomenul, že USA v pomere k HDP zo všetkých vyspelých krajín dávajú rozvojovému svetu najmenej pomoci. Potom použil aj ten najsilnejší tromf: „Pomoc nebude žiadnou charitou. Ak rozvojové krajiny budú chcieť peniaze, musia najprv prijať adekvátne ekonomické a politické opatrenia.“ Nepomohlo.

Znepokojenie znášam, ale to nepôjde, jasne odpovedal v pondelok O´Neill . A vypointoval: „Pred tým než Spojené štáty prijmú ďalšie záväzky, chceli by vidieť dôkazy o tom, čo v tomto smere funguje.“ Pravidlá kapitálu sú neoblomné: ak peniaze dávaš, jednoducho vopred musíš vedieť, čo za ne dostaneš. Veď predstavte si tú blamáž - venujete najchudobnejším celých 100 miliárd USD ročne, a potom o niekoľko rokov zistíte, že niektorí z nich sú ešte stále hladní. Ako to vysvetlíte daňovým poplatníkom?

V tomto sú peniaze omnoho menej praktické ako napríklad bomby. Tie jednoducho hádžete a čakáte, či sa očakávaný efekt dostaví. Všetko je jasné, nemusíte nič vysvetľovať.

Rastislav Boldocký