ŠTÁT JE ZLÝM SPRÁVCOM

Aby hneď na začiatku nedošlo k nedorozumeniam; výrok z titulku tohto článku neplatí pre všetky štáty, ale iba pre zopár tých, ktorým sa podarí splniť isté podmienky. Na škodu väčšiny obyvateľstva a pre radosť zopár vyvolených sa tieto podmienky darí už 12 rokov úspešne plniť práve na Slovensku. Takže teraz už môžeme poopraviť vetu z titulku a dodať, že štát je na Slovensku zlým vlastníkom. Tento výrok sa mnohým ľuďom odchovaných v ére päťročníc a VUML určite nebude páčiť. Väčšina z nich si pamätá len štátne vlastníctvo, ktoré podľa nich je aj v súčasnosti garanciou prosperity a tiež zachovania zamestnanosti. Ak si však niekto myslí, že štátne vlastníctvo na slovenský spôsob je naozaj zárukou prosperity, nech sa pozrie na vývoj bývalých štátnych bánk za obdobie posledných 12 rokov.

Na úplnom začiatku transformačného procesu v roku 1990 sa zistilo, že jednostupňová banková sústava výhodná pre centrálne plánovanú ekonomiku je v nových podmienkach nepoužiteľná. Jednostupňová banková sústava znamená, že v hospodárstve sa nachádza len jedna inštitúcia, ktorá plní úlohy centrálnej banky (napr. vydáva peniaze) a komerčnej banky (napr. prijíma vklady). Začiatkom roku 1990 sa z centrálnej banky (ŠBČS) vyčlenili tri peňažné inštitúcie: Komerční banka, Všeobecná úverová banka a Investiční banka, ktorá sa v roku 1993 rozdelila na IPB v ČR a IRB na Slovensku. Týmto krokom sa skončila jedna éra a banková sústava u nás sa zmenila na dvojstupňovú (centrálna banka a komerčné banky). Vyčlenené banky spolu s transformujúcou sa Slovenskou sporiteľňou tvorili základ komerčného bankového sektora, ktorý bol až do roku 2001 v rukách štátu. Kým u nás pretrvávali spory o tom, či privatizovať najprv podniky alebo banky, naši južní susedia sa rozhodli privatizovať spolu s podnikmi aj banky. A tak už v roku 1996 bola väčšina maďarského bankového sektora v rukách súkromných investorov. V tom období sa v troch slovenských „štátnych“ bankách diali neuveriteľné veci.

Politika v bankách

V období rokov 1994 - 1998 sa politika príliš zamiešala do slovenského bankového sektora, čo sa prejavilo aj na stave troch najväčších slovenských peňažných inštitúcií. Najvýraznejšie to bolo vidieť v prípade IRB, kde trenice o získanie majetkového podielu jednou slovenskou „kapitálovou“ vrstvou pomohli banke v decembri 1997 k uvaleniu nútenej správy. IRB v tom čase nebola schopná dodržiavať pravidlá obozretného podnikania v súvislosti s vysokou úverovou angažovanosťou v energetickom priemysle a v bytovej výstavbe. Banku sa nakoniec štátu prostredníctvom Slovenskej poisťovne a s výdatnou pomocou NBS podarilo zachrániť a šťastne sa dožila konca roku 1999, keď bola zrušená nútená správa. Tieto dva roky stáli IRB v tom období 11 mld. Sk. Situácia nebola ružová ani v ostatných štátnych ústavoch, v Slovenskej sporiteľni a vo VÚB. Aj keď to na prvý pohľad nebolo vidieť, obe peňažné inštitúcie boli na pokraji kolapsu. Kým v roku 1994 suma klasifikovaných pohľadávok (zlých nedobytných úverov) v týchto ústavoch predstavovala 15 mld. Sk, v roku 1998 to už bolo neuveriteľných 113,12 mld.! Práve počas týchto štyroch rokov všetky tri inštitúcie prestali plniť základnú funkciu, ktorá je charakteristická pre každý podnikateľský subjekt nachádzajúci sa v trhovej ekonomike - vytvárať skutočný zisk. Rentabilita bola nahradená politickými rozhodnutiami, ktoré šli na vrub samotných bánk. Získavali politici a ich protežanti, strácali banky.

Konsolidácia

Na sklonku roku 1998 sa nová vláda rozhodla, že IRB, VÚB a Slovenská sporiteľňa pôjdu do privatizácie. V súvislosti s týmto krokom sa musela uskutočniť predprivatizačná reštrukturalizácia, aby nakoniec boli banky vôbec predajné. Táto reštrukturalizácia spočívala v presune zlých úverov (do Konsolidačnej banky, š. p. ú., a Slovenskej konsolidačnej, a. s.) a v navýšení základného imania. Celkovo bolo presunutých 113,2 mld. úverov a celý ozdravovací proces stál štát vyše 132 mld. Sk. Nakoniec sa všetky tri banky podarilo predať, a týmto sa zavŕšila jedna etapa v budovaní trhového hospodárstva.

Štát a priori nie je zlým vlastníkom. Zlým ho robia politici a ich chybné (niekedy aj nevedomé) rozhodnutia. Mnohí však zabúdajú na to, že primárnym cieľom každého komerčného subjektu je prežiť. A prežije len ten, kto vytvára zisk.

Marcel Laznia