Prísaha lojality problém nerieši

Britská spoločnosť potrebuje dialóg s menšinami

Britský minister vnútra David Blunketta (49) je síce slepý, do zamestnania a v zamestnaní chodí so svojím slepeckým psom, avšak veľmi dobre vníma skutočnosť, že vo Veľkej Británii čoraz častejšie dochádza ku konfliktným prejavom rasovej neznášanlivosti. Hlavne v lete tohto roka mali britské poriadkové sily plné ruky práce pri rasových nepokojoch v mestách ako Bradford, Burnley a Oldham. Rozbité výklady obchodov, vypálené autá nezainteresovaných občanov, stovky zranených, medzi ktorými nechýbali ani policajti. Ako vždy pri podobných udalostiach, aj tu treba riešiť korene príčin a nie následky nepokojov. Porozumieť temným vášňam, ktoré prepukajú do násilných pouličných konfliktov už pri malej iskre.

V tomto smere Veľká Británia - podobne ako Nemecko - tak trochu doplatila na svoju vlastnú veľkodušnosť (podmienenú potrebou lacnej pracovnej sily), keď v minulých desaťročiach vo veľkom prijímala na svoje územie imigrantov z rôznych kútov sveta, predovšetkým však z bývalých kolónií jej veličenstva. Tak ako si Nemci mysleli, že dokážu bez problémov do väčšinovej spoločnosti integrovať inokultúrnych a inoverných Turkov a Kurdov, aj Briti predpokladali, že liberálnejší a ekonomicky výhodnejší spôsob života na ich ostrovoch bude dostatočne silným motívom pre rôznorodých imigrantov, aby sa „zaradili“ a postupne splynuli s domácou populáciou a jej hodnotami. Nestalo sa. Pocit vykorenenosti z domovského prostredia, silné náboženské a kultúrne tradície, jazyková a rasová príbuznosť postupne viedli k vytváraniu spolkov, get a nakoniec takmer izolovaných komunít. To isté sa okrem Británie a Nemecka deje (i keď možno menej vypuklo) aj v USA, Austrálii a v iných štátoch. Na Britských ostrovoch tomu zrejme pomohla aj tradičná anglická hrdosť či skôr konzervatívnosť v diferenciácii sociálneho statusu, keď prišelci jasne pociťovali a stále pociťujú britskú vyvýšenosť. Chyba teda nebude len v samotných imigrantoch a ich túžbe po zachovaní vlastnej etnickej, náboženskej a kultúrnej identity, ale aj (alebo najmä!) v prístupe väčšinovej spoločnosti, ktorá ich sama marginalizuje a v duchu tradícií klubovej spolupatričnosti len ťažko pripúšťa do svojich radov.

Toto britská spoločnosť akosi nechce alebo nedokáže pochopiť - je to akoby tabu téma - a zrejme to nechápe ani minister Blunkett, ktorý pre poriadok veci požaduje, aby si národnostné menšiny v Spojenom kráľovstve „pestovali pocit lojality k novej vlasti“. Čo to znamená? Minister chce, aby prisťahovalci a žiadatelia o azyl skladali čosi ako prísahu vernosti Británii a povinné skúšky z angličtiny, aby poskytli formálny dôkaz, že sú ochotní skutočne akceptovať britský spôsob života. Čo je to však britský spôsob života? Zmysel pre futbal a kriket? Úcta, ale aj klebety o kráľovskej rodine? Pitie čaju o piatej? Hovory o počasí a Jamesovi Bondovi? Určite nie (iba to). Minister si zrejme pod prísahou lojality predstavuje, že budúci Briti nebritského pôvodu po zložení sľubu sa akosi automaticky zžijú s po stáročia vytváranými britskými hodnotami a zvykmi a že to zrejme eliminuje ich pocit frustrácie a menejcennosti z toho, že zostávajú na spodných priečkach spoločenského postavenia. Jeho výzva vyvolala na Britských ostrovoch vášnivé diskusie, dokonca názorovo polarizovala britskú verejnosť, a to je možno jej najvyšší prínos. Lebo tabu prestáva byť menej tabu, keď sa o ňom často hovorí. Ted Cantle, predseda komisie, ktorá minulý týždeň zverejnila správu o výsledkoch vyšetrovania príčiny letných rasových nepokojov, vidí riešenie jasne - treba začať dialóg. A začať ho musia predovšetkým belosi, čiže väčšinová populácia, ktorá si musí zvyknúť na myšlienku multikultúrnej spoločnosti. Sľuby by bolo treba skladať na oboch stranách! Ináč ministrova výzva bude na jednej strane iba pohoršením pre cudzokrajných prisťahovalcov a heslom do boja pre rôzne ultrapravicové a rasistické skupiny.

Iaromír Novák