Vzorný ekonomický občan

Komentuje Eleonóra Bujačková

Vzorný ekonomický občan je snom pravice i ľavice. Jednotlivé politické strany majú jasné predstavy, ako by sa mal ekonomicky optimálne správať vzorný slovenský občan i aké by mal mať životné podmienky. Najmä v oblasti sociálnej a mzdovej. Majú i dostatok prostriedkov, ako mu k tomuto vzorovému správaniu pomôcť. Ľavicové sociálnodemokratické vlády občanov nemotivujú k práci, zahrňujú ich príliš štedrými sociálnymi dávkami, na ktoré ekonomika nemá a ešte dlho nebude mať. Štát tak príliš zasahuje do života ľudí, tvrdí pravica. To jej vzorový občan pracuje rád a s nadšením, pretože si musí našetriť za celý život významnú sumu na dôchodok, aby nezaťažoval štát a nespoliehal sa, že za neho všetko zariadi. Vzorový pravicový občan nemá chatu ani záhradku, pretože všetok čas venuje práci a ušetrené prostriedky investuje na podnikanie alebo ich ukladá do dlhodobých cenných papierov, aby veľký kapitál mal v bankách dostatok dlhých peňazí na financovanie podnikania. Riadny občan býva v dome s plne deregulovaným nájomným, ktoré si pravidelne a bez protestov necháva zvyšovať majiteľom domu, aby majiteľ mohol akumulovať kapitál na opravy a ešte mal slušný osobný zisk. Nepožaduje vyššiu mzdu, pokiaľ áno, tak individuálne a až po dôkladnom potvrdení od zamestnávateľa, že je jeho mzda nižšia než produktivita práce. Dokonca sa prihovára za školné v jednotlivých typoch škôl a prísnej selekcii nárokovosti, súkromného zdravotníctva atď. Treba povedať, že v mnohom sú tieto predstavy reálne, pravda, v krajine, kde ekonomika je vskutku výkonná.

Iba v jednom bode sa pravica i ľavica v predstavách stretávajú. Vzorný občan bez rozdielu politického zafarbenia by mal nakupovať predovšetkým domáce výrobky a nezaťažovať požiadavkami na dovozy platobnú bilanciu krajiny. Aj keď vlastne treba priznať, že zvyčajne ide iba o slovnú deklaráciu. Skutočné ekonomické a sociálne možnosti štátu nakoniec predstavy oboch táborov skorigujú. To umožní obom stúpencom názorových prúdov napokon žiť vedľa seba. Nechať vývoj cien iba na neviditeľnú ruku trhu, bez toho, že by štát mal možnosť regulovať extrémy a príliš chtivé predstavy, by nepochybne spôsobilo vážne sociálne problémy. Na tom sa už zhodli politici i ekonómi aj v Európskej únii. Sociálna záchranná sieť a jej dávky nemôžu byť spočítané podľa predstav politikov. Musia zodpovedať reálnym cenám v spoločnosti a umožniť občanovi dôstojne prežiť čas, keď z rôznych dôvodov nemôže pracovať.