Paragraf na hlavné jedlo

Komentuje Rudolfa Vallová

Od právnych noriem podnikatelia očakávajú jasnosť, jednoznačnosť a jednoduchosť. Už ako naznačuje paragraf, ako legislatívny symbol, s právnymi normami to nikdy nebudeme mať ľahké. Nebude to ináč ani so stravnými lístkami, nad ktorými pri prerokúvaní daňového zákona v parlamente viseli ťažké mraky. Od 1. apríla platnosť nadobúdajúci Zákonník práce síce bližšie ozrejmuje charakter daňového nákladu „stravovanie zamestnancov“, ale nezabezpečuje jeho jednotný výklad. Máme zákon o potravinách (č. 152/1995 Z. z.), no nemáme zákon o jedlách, ba ani o zásadách zdravej výživy, takže výklad obsahu týchto slov je skôr etický ako právny. Problémy s výkladom môžu nastať nielen v súvislosti s definíciou obsahu slov „jedlo alebo nápoj“, ale aj v prípadoch, v ktorých môže zamestnávateľ poskytnúť zamestnancom pre nemožnosť plnenia svojich zákonných povinností finančný príspevok. V oblasti stravovania zamestnancov Zákonník práce prináša nové možnosti, ale do podnikania vnesie nejasnosti spojené s výkladom práva. Týka sa to hlavne prípadov, v ktorých sa zamestnávateľ rozhodne zabezpečiť stravovanie pre svojich zamestnancov pomocou spoločností oprávnených sprostredkovať stravovacie služby, čiže prostredníctvom emitentov stravovacích poukážok. Títo v doterajšej praxi zmluvne zaväzovali poskytovateľa stravy na poskytnutie „hlavného jedla“, teda potraviny pripravenej na priamu konzumáciu bez rozdielu, či táto je v nezmenenom, upravenom, alebo spracovanom stave rôznymi gastronomickými technológiami. Ustanovenia nového Zákonníka práce umožňujú konzumáciu „teplého hlavného jedla“, teda len tepelne upravenú alebo spracovanú potravinu. Oveľa voľnejší výklad pritom ponecháva pre „vhodný“ nápoj, ktorý by mal podľa zákona zodpovedať len zásadám správnej výživy, hoci pri čítaní sa hneď ponúka využiť hlavné triediace hľadisko, ktoré nápoj rozlišuje na alkoholický a nealkoholický.

Od vzniku prvej spoločnosti oprávnenej sprostredkovať stravovacie služby sa zamestnancom spestrila možnosť výberu stravovania. Do životného štýlu zamestnancov sa takto zaviedol sociálny štandard bežný aj vo vyspelých štátoch sveta. Daňový zákon v nadväznosti na Zákonník práce takto dáva zamestnávateľovi možnosť zúčastniť sa na uvádzaní sociálneho štandardu do života. Závisí teraz od dikcie zákonnej normy, aby tvorbu tohto štandardu pomohla uviesť do života.