Euro - najväčší precedens

Z histórie zmizne nenávratne dvanásť národných mien

Prvý január roku 2002 dostane mnoho prívlastkov, ale asi najdôležitejším z nich bude deň eura. Práve vtedy sa v peňaženkách obyvateľov dvanástich európskych krajín objaví nová mena. Týmto dátumom sa zavŕši jedna epocha, ktorá sa viaže k integrácii európskeho kontinentu. Tento moment sa stane doslova historickým, pretože príchod novej meny je precedensom, ktorý dosiaľ nemá obdobu. Samotný proces vzniku jednotnej meny nie je záležitosťou posledných rokov, ale viaže sa prakticky na obdobie posledných 50-rokov, pretože integrácia na menovej úrovni úzko súvisí s vytvorením jednotnej Európy.

Potreba tesnejšej menovej spolupráce v rámci krajín Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS) sa po prvýkrát objavila v šesťdesiatych rokoch, keď všetky významné krajiny kontinentu postihla menová kríza. Vtedy boli vypracované tri koncepcie menovej spolupráce, avšak niektoré štáty neboli odhodlané vzdať sa istých kompetencií v oblasti hospodárskej politiky. Až o pár rokov neskôr, v roku 1979 bol z iniciatívy nemeckého kancelára Helmuta Schmidta a francúzskeho prezidenta Giscarda d' Estainga navrhnutý a schválený Európsky menový systém (EMS). Výsledkom tohto návrhu bol vznik prepočítacej jednotky ECU (predchodca eura) a existencia systému pevných menových kurzov v rámci krajín EHS s istým pásmom oscilácie (na začiatku celkovo 5 %). Prakticky v pôvodnej podobe EMS pretrval bez väčších problémov viac ako desať rokov. Krízu prekonal až na začiatku 90. rokov, keď výmenný systém musela opustiť najprv talianska líra a o pár mesiacov britská libra. Dôvodom v prípade Veľkej Británie bola fundamentálne nadhodnotená mena a politika vysokých úrokových sadzieb v Nemecku, čo súviselo so zjednotením krajiny. Tento fakt si všimol aj George Soros, ktorý špekuláciami proti líre a libre takmer spôsobil kolaps EMS.

V decembri roku 1991 bola v Maastrichte podpísaná kľúčová dohoda, ktorá znamenala ďalší krok vpred na ceste k jednotnej mene. Maastrichtská zmluva v menovej oblasti vychádzala z Delorsovej správy o hospodárskej a menovej únii v krajinách ES predloženej spoločenstvu ešte v roku 1988. Celý proces bol v tomto dokumente rozdelený na tri etapy. Prvá etapa ( 1990 -1993) počítala s prehĺbením koordinácie národných hospodárskych politík. Druhá etapa (1994 -1999) súvisela s vytvorením Európskeho menového inštitútu, ktorý bol predchodcom Európskej centrálnej banky. Tretia, posledná etapa sa viaže už na vznik jednotnej meny- eura, ktoré sa najprv objavilo v bezhotovostnej forme (1999). Tomuto kroku predchádzalo trvalé zafixovanie výmenných kurzov mien jednotlivých krajín, ktoré vytvorili Európsku menovú úniu (EMU). Členmi EMU sú v súčasnosti všetky krajiny EÚ okrem Veľkej Británie, Dánska a Švédska. Jedným zo záverov maastrichtskej zmluvy bolo aj prijatie ekonomických konvergentných kritérií, ktoré museli krajiny splniť, aby sa mohol realizovať celý proces zjednocovania.

EMU v blízkej budúcnosti určite čaká prinajmenšom prijatie ostatných troch členov EÚ. V tejto súvislosti sa prijal nový mechanizmus devízových kurzov ERM 2, ktorý sa týka krajín prijatých do EMU po roku 1999. Jediným kritériom ERM 2 je, aby centrálna banka príslušnej krajiny udržiavala výmenný kurz danej meny oproti euru v pásme oscilácie +/- 15 %.

Marcel Laznia