Žijeme v právnom štáte?

Komentuje Eleonóra Bujačková

Rôzne prieskumy a analýzy hodnotiace stav našej spoločnosti napovedajú, že zatiaľ v právnom štáte nežijeme, aj keď sme mali pred viac ako dekádou „zamatovú revolúciu“. V právnom štáte nežijeme, aj keď to s obľubou mnoho politikov tvrdí a stále opakuje - najmä v predvolebných agitkách. V právnom štáte nežijeme, a to napriek tomu, že môžeme slobodne cestovať, písať a hlásať svoje názory. Nežijeme v právnom štáte, aj keď máme demokratické zákony a jednotliví zástupcovia moci výkonnej, súdnej a zákonodarnej svorne hlásajú svoju vzájomnú nezávislosť, neovplyvniteľnosť a nedotknuteľnosť. Právny štát totiž nie je iba mechanické naplnenie určitých nevyhnutných sprievodných znakov, ktorými sa právny štát definuje a navonok vyznačuje.

Rozhodujúci je aj druhý znak - „duchovnᓠčasť obsahu právneho štátu. Tou je presvedčenie a istota väčšiny prostých obyvateľov štátu o tom, že politika, na obsahu ktorej sa aktívne podieľali prostredníctvom účasti vo voľbách, nie je iba zlodejstvo a že politici aspoň na päťdesiat percent konajú v ich prospech, a nie iba zo zištných osobných dôvodov. Že štátni úradníci na všetkých úrovniach slúžia zmysluplne ľuďom, že polícia skutočne rešpektuje práva občana a nekompromisne chráni život i majetok tohto občana. Že súdy sú spravodlivé, ich rozhodnutia nezávislé a kvalifikované a dostatočne rýchle a že má zmysel a význam sa zaoberať nielen osobnými vecami, ale i vecami verejnými. Pre naplnenie obsahu právneho štátu je tu aj tretí znak, ktorým je uvedomenie si vlastnej zodpovednosti za svoje konanie. Ak je niektorá zo spomínaných požiadaviek v nerovnováhe, nemôže byť reálne naplnený obsah právneho štátu.

Nemôžeme preto spravodlivo od občana nášho štátu požadovať naplnenie a dodržiavanie morálnych zásad, zásad slušného správania a tolerancie, keď tieto vlastnosti absentujú u jednotlivých autorít v spoločnosti. Ako môžeme chcieť, aby sa občan tohto štátu správal k iným občanom i k štátnym autoritám s úctou a s rešpektom, keď neraz tieto autority urážajú každého, kto vysloví na ich prácu slová kritiky. Ako môžeme chcieť od občana tohto štátu, aby rešpektoval právny poriadok a autority, keď často oni sami ho nedodržiavajú. Ako môžeme chcieť od občana, aby sa správal uvedomelo a občiansky, keď u svojich minulých i súčasných autorít, ktoré by pre neho mali byť vzorom, videl a vidí jeden škandál za druhým, ktoré nasledujú za sebou v takom rýchlom slede, že ich médiá nestačia ani spracúvať, a ktoré prevažne utíchli bez toho, aby z nich aktéri vyvodili dôsledky.

Prvý pojmový znak právneho štátu je s určitými výhradami naplnený. Ďalšie dva znaky však veľmi zaostávajú. A tak väčšina dospelej populácie je presvedčená, že toho, že sa skutočne všetky tri znaky dostanú do rovnováhy a pojem právneho štátu nebude iba bezobsažným pojmom, iba volebným heslom, sa nedožije. To po jedenástich rokoch budovania kvalitnejšej spoločnosti nie je práve optimistické konštatovanie.