Labyrint jazykov a regiónov

Národ Belgičanov má za sebou históriu dlhú len 172 rokov, do kroniky dejín sa však zapísal veľmi významnou mierou. Len v 20. storočí sa stal dejiskom množstva významnejších udalostí. Metropola Brusel je nielen hlavným mestom EÚ, ale aj sídlom NATO a ďalších medzinárodných inštitúcií. Od roku 1944 je súčasťou Beneluxu, v rámci ktorého si členovia - Belgicko, Holandsko a Luxembursko - vytvorili colnú úniu. Nasledovala hospodárska únia (od roku 1960), a teda aj zakladajúce členstvo v ES.

Belgická konštitučná monarchia je však zároveň labyrintom jazykov a regiónov. Tu nemáme na mysli len to, že historicky leží na rozhraní germánskej a románskej kultúry, ale že si sama po desiatkach rokov vytvárala viac-menej fungujúci model trojjazyčnej krajiny, ktorý je priam príkladný pre budúcnosť spolužitia národov samotnej EÚ.

Iróniou osudu sa stalo, že v roku 1830 sa štátoprávne do nezávislého Belgicka spojili tí, ktorí po dlhé roky proti sebe súperili - teda severní Flámi a južní frankofónni Valóni. Zmena federácie a teda ústavy (potrebná je dvojtretinová väčšina v oboch oddelene hlasujúcich častiach federálneho parlamentu - flámskej aj valónskej) prebieha už niekoľko desiatok rokov. Národnostné nepokoje, ktoré sa vyhrotili v 60. rokoch 20. storočia, viedli postupne k rozširovaniu čoraz väčšej právomoci jednotlivých oblastí. Podľa ústavy je Belgicko od roku 1980 rozdelené na tri regióny - flámsky, valónsky a bruselský a tri jazykové spoločenstvá - francúzske (vo valónskom regióne a v Bruseli), nemecké (v časti valónskeho regiónu) a flámske (vo flámskom regióne a v Bruseli). Brusel je teda dvojjazyčný. V Belgicku sú tak zároveň tri úradné jazyky - flámsky, francúzsky a nemecký. Regióny majú svoje vlastné zákonodarné (parlament) a výkonné orgány. Vnútornú samosprávu má aj nemecky hovoriace spoločenstvo. Medzi jednotlivými úrovňami moci však nie je hierarchia, to znamená, že každá má svoje výhradné právomoci, do ktorých ostatné orgány nesmú zasahovať. Od roku 1970 prebehli už asi 4 kolá reforiem, ktorými si regióny postúpili zodpovednosť za ekonomickú a priemyselnú politiku, životné prostredie a plánovanie, zamestnanie a dokonca aj zahraničnú politiku a poľnohospodárstvo. Federácii tak nechali dozor už len nad obranou, políciou, sociálnou starostlivosťou a spravodlivosťou. Väčšina požiadaviek na oslabovanie federácie a posilňovanie právomoci regiónov pochádza v súčasnosti najmä z flámskej časti a podstata tkvie v prerozdeľovaní prostriedkov federácie z výberu daní, ktoré sa dostávajú rovnakým dielom do valónskej, podľa Flámov chudobnejšej časti.

„Najlepším spôsobom, ako mať dobrú sociálnu starostlivosť a sieť, je mať rozkvitajúcu ekonomiku, ktorá to zafinancuje. Aktívny sociálny štát však stojí aj na zamestnanosti a sile aktívneho veku.“ Tieto slová uviedol krátko po svojom zvolení belgický premiér Guy Verhofstadt, čím sa snažil napraviť pokazený dojem voličov z predchádzajúcej vlády. Jeho dúhová koalícia si dala za cieľ obnovenie dôvery obyvateľstva v štát a jeho inštitúcie, garanciu sociálnej ochrany všetkých občanov (prítomnosť socialistov vo vláde), pozitívny vzťah k životnému prostrediu (účasť Zelených má priniesť postupný odklon štátu od využívania jadrovej energie), zníženie daní pre podnikateľov (reforma potrvá až do konca funkčného obdobia v roku 2003). „Chcem dosiahnuť, aby Belgicko bolo fantastickou krajinou v srdci Európy, so silnou a vysokoproduktívnou pracovnou silou a ekonomikou stojacou na niekoľkých stovkách tisícov malých podnikov. Je to jedna z desiatich najbohatších krajín vo svete, ale môžeme veci robiť lepšie, ako ich robíme teraz,“ tvrdí tento flámsky liberál.

(sb)