Odkaz Pyšnej princeznej

Peter Kasalovský

Všetky televízne stanice ponúkli počas vianočných sviatkov celý rad rozprávok. Prirodzene, že vždy sú o tom, ako dobro zvíťazí nad zlom. Keď ich sledujete, tak ste v pohode, ale občas predsa len máte obavu, že tie temné sily nemôžu prehrať. Boli vysielané aj také rozprávky, ktoré svojim vnútorným napätím, ba až nekompromisnosťou prekonajú to, čo spísali, a potom do filmovej podoby pretvorili trebárs Hitchcock a jeho nasledovníci.

V tomto roku som sa však prichytil pri tom, že viaceré z ponúknutých rozprávok som vnímal ako príbehy zo súčasnosti, ale s otvoreným koncom. Ešteže v tých dokončených rozprávkach, keď dobro nie a nie zvíťaziť, si autori od nepamäti pomáhajú osôbkami a vecami, ktoré majú až takú moc, že všetko zlé sa napokon obráti na dobré. Treba dodať, že ide vskutku o jedinečné sily, ktoré sú pre smrteľníkov nielen neslýchané, ale aj vedecky nemožné.

Chcel by som autorom rozprávok a ich televíznym šíriteľom poďakovať nielen za seba, ale aj za dospelú verejnosť za to, že dostali opäť najväčší priestor vo vysielaní. Napriek tomu, že nejedna z nich by sa mohla považovať za návod, ako to zariadiť, aby konkrétne X, Ypsilon alebo Zet mali navrch, a to v príkrom rozpore s Chartou ľudských práv, medzinárodnými konvenciami a rôznymi paktami či dvojstrannými zmluvami medzi štátmi.

Rozprávky boli, sú a budú, lebo od nepamäti človek premýšľa, a potom spisuje svoju predstavu o tom, ako sa dopracovať k spravodlivosti v porovnaní s jeho životnou realitou a skúsenosťou. Svojské rozprávky, ktoré sú len nevydarenými pokusmi o tento neľahký žáner, ponúkajú v súčasnosti aj mnohí politici a verejní činitelia, a najmä ich pomocníci. Seba samých pasujú za dobro sveta, ale zamlčujú, že sa nezaobídu bez tej Aladinovej lampy.

Rozprávky sú však o tom, aby všetkým dobre bolo a raz jednou-dvoma či niekoľkými naraz sa opäť nechali inšpirovať v praktickom živote. Trebárs filozofiou takého skvostného a vždy obohacujúceho filmového diela z čias našej totality, akým je Pyšná princezná, v ktorej až na tú spievajúcu kvetinu je všetko vecou zdravého rozumu, šľachetnosti a nie nemožného citu v záujme toho, čo je správne a vôbec pre všetkých prospešné.

Čím to, že je to dielo klasické a stále nie indexové...?

Peter Kasalovský