Hľadanie mocenskej identity

Keď krajina príde o svoj symbol najväčšej slávy a sily, neveští to zväčša nič dobré. Rusko po dlhých uvažovaniach napokon začiatkom roku podpísalo eutanáziu svojej nadsluhujúcej orbitálnej stanici Mir...

Prvý rok ruského milénia preto nebol ani tak rokom samotného Putina, ktorý sa už v kresle rok ohrial, ako skôr hľadaním novej identity krajiny na globálnom orbite moci. A to bola aj pre prezidenta značne ťažká úloha. Krajina v druhom roku ekonomických úspechov, keď sa podarilo prekonať nižší odhad HDP, vyšla totiž síce silnejšia aj vo svojej stabilite na domácej politickej scéne (ruský Biely dom len raz zažil menšie otrasy, v rámci ktorých sa po šachovnici začal pohybovať aj terajší šéf obrany Igor Ivanov), ale nepodarilo sa jej odhadnúť, akého súpera dostane v podobe texaského guvernéra a nového republikána v Bielom dome. Hneď od začiatku bolo zrejmé, že niekdajšia éra žoviálneho objímania sa Clintona a Jeľcina pominula. Pred Ruskom stál nový partner, ktorý vyznáva chladné, aj keď priame vzťahy.

Moskva odohrala tvrdý boj, avšak skôr v prospech Washingtonu. Zámer odstúpiť od jediného ešte fungujúceho kameňa stability, akým bola zmluva o protiraketovej obrane (ABM) z roku 1972, nebola zo strany USA ani tak konfrontácia s Ruskom, ako skôr jasná ukážka vlastnej globálnej prevahy. Badateľné to bolo od momentu, keď si Bush jr. doniesol do Bieleho domu šatník podobný až príliš jeho otcovi. Tí istí muži na tých istých silových miestach, ten istý slovník. Tá istá chladnosť voči záujmom Ruska križujúcich sa so strategickými záujmami Ameriky.

Paradoxne však 11. september do určitej miery Rusku pomohol. A to dokonca vo viacerých smeroch. Moskva si posilnila pozíciu regionálnej, resp. lokálnej veľmoci (vzťahy s Iránom, Uzbekistanom, ale aj Bieloruskom a Ukrajinou). Aj keď na Blízkom východe väčší vplyv nezískala, obnažila sa jej džungľa moslimskej nenávisti, kde si USA zatiaľ inak ako bombami nevedia poradiť. Moskve sa prestala vyčítať taktika boja s čečenskými teroristami a kritiku nezožal ani riskantný návrat Ruska do ulíc hlavného mesta Afganistanu. Predovšetkým však Kremeľ nepriamo prinútil klub európskej pätnástky, aby prízvukoval historicky nevyhnutnú spojitosť Ruska s Európou. Ak sa Moskve začiatkom roka nepodarilo presadiť koncept novej tváre európskej bezpečnosti, po 11. septembri sa zmenilo aj to. Samo NATO, ktoré ponúkalo Kremľu len studený mier, dnes funguje na nových základoch Rady Ruska-NATO s väčšími rozhodovacími právomocami a hlavne s možnosťou rozšírenia aliancie aj o Pobaltie po budúcoročnom septembrovom summite NATO v Prahe. Pravda, jasný rámec budúcich vzťahov bude musieť určiť už májové zasadanie šéfov diplomacií NATO v Reykjavíku.

Dá sa ale povedať, že najvážnejšou trhlinou vo vzťahoch bolo rozhodnutie G. W. Busha jednostranne vypovedať ABM, keďže už konfekčne nevyhovovala bezpečnostným zámerom USA. Moskva si pri podpore Európy tentokrát mohla dovoliť silnejšie vyhlásenie, ako to, že: „Rusko bude musieť reagovať, aby účinne a bezpečne bránilo svoje národné záujmy. Je schopné prijať opatrenia, aby kompenzovalo škody utrpené v dôsledku rozmiestnenia NMD“ (generál V. Manilov). Ide o zrejmú nerovnováhu síl a Rusko, ktoré zatiaľ nemá peniaze na vybudovanie podobného dáždnika, je toho názoru, že revízia zmluvy podnieti preteky v zbrojení. A to, že Rusko si nenechá odhaľovať slabé miesta, ukazuje aj nasledovný fakt: Presne v deň, keď Spojené štáty po mnohých peripetiách konečne úspešne otestovali novú raketu pre svoj pripravovaný a nákladný protiraketový systém, prezident Putin sa prizeral slávnostnému položeniu novej ruskej jadrovej útočnej ponorky Gepard, nesúcej 24 striel s plochou dráhou letu, na vodu...