Pod hrozbou totálnej vojny

Blízky a Stredný východ nemali tento rok šťastnú hviezdu. Napriek sankciám voči Iraku, ktoré verejne začalo bojkotovať Francúzsko a Rusko, sa na povrch začali vyplavovať informácie o tom, že za celé to obdobie obchádzali sankcie mnohé americké spoločnosti, o čom vláda USA vedela. Sankcie zostali, ekonomika sa plazí a cestou nehostinným územím zadúša aj Iračanov. „Vďaka“ prídelom OSN v rámci programu Ropa za potraviny sa totiž každému Iračanovi ušlo aj tento rok celkovo 252 USD. Irak sa však našťastie vyhol väčším násilnostiam, hoci taktika USA vo vojne v Afganistane načas rátala s rozšírením akcií aj proti režimu prezidenta S. Husajna.

Horšie obišiel Blízky východ. Aj tento rok ho olizovala smrť namiešaná v koktejli krvilačného násilia. Jedno číslo - vyše 500 obetí v tomto roku - je vari dostatočne presvedčivé. Organizátori „mierových“ stretnutí vojnou naladených partnerov prázdneho dialógu zostali na konci so silami, hoci stále dúfajú. EÚ svoju nádej zhmotnila do laekenského vyhlásenia, ktorým sa snažila zmoralizovať palestínsku aj izraelskú stranu. Hlavný finančník Washington poslal na oboch aktérov počas roka pracovníkov CIA, bývalých kongresmanov a naposledy aj generálov. Od tých, čo po sebe zanechali stopy vyžadujúce implementáciu (šéf CIA G. Tenet v súvislosti so zastavením násilia a šéf medzinárodnej komisie Američan G. Mitchell v súvislosti so zmrazením židovskej kolonizácie okupovaných území), až po aktívnych štafetárov - naposledy sprostredkovateľa A. Zinniho. Napriek tomu, že sa západný svet zhodol na potrebe vzniku palestínskeho štátu, izraelský premiér A. Šaron vyložil na stôl svoje karty: Oslo je mŕtve, Jeruzalem zostane navždy jednotným a nedeliteľným hlavným mestom štátu Izrael, palestínsky štát musí byť nielen demilitarizovaný, ale Izrael si musí ponechať vojenskú kontrolu nad strategickým údolím rieky Jordán a nad úzkym pásom na západnom okraji Predjordánska, pričom budúcnosť palestínskych utečencov sa má riešiť „kompenzáciou“, a nie „právom na návrat“ do Izraela pre nich a ich potomkov. Tieto „významné kompromisy v záujme mieru“ (A. Šaron) pažravo znovu okupovalo šesť palestínskych miest v Predjordánsku. Odpoveď? Teroristická smršť na štýl Twisteru, ktorý však v tomto prípade nelámal rekordy návštevnosti v kinách. Nešlo o prírodný živel, ale reálnu ukážku militantných hnutí, ktoré bez mihnutia oka odplácali na izraelských civilistoch židovskú politiku na okupovaných územiach.

Pre Arafata bol tento rok prehrou. Nielenže nemohol ponúknuť národu štát, ale pre Izrael sa stal on sám „neakceptovateľným“ politikom. Zatknutím hlavného predstaviteľa Hamasu - Jásina si poštval proti sebe aj domácu scénu. Ekonomika sa mu rozsypala. Podľa OSN izraelská blokáda mala „devastujúci dopad“ na hospodárstvo palestínskych území. Odhad ročných strát sa pohybuje medzi 2,4 a 3,2 mld. USD. Miera nezamestnanosti sa vyšplhala na dvojnásobok (25 % aktívnej populácie, v pásme Gazy dokonca 50 %). Až 46 % Palestínčanov dnes podľa Svetovej banky živorí. VZ OSN sa síce konečne odhodlalo odsúhlasiť (napriek nesúhlasu USA a Izraela) vyslanie pozorovateľov na palestínske územia, avšak je veľmi otázne, či sa podarí pri boji s terorizmom rozlišovať strany. Hamas totiž nie je výplodom Palestínčanov a oni nie sú jeho sponzorom. Hamas sa len priživuje na nešťastí Palestínčanov a na tom, že doteraz nemajú vlastný štát. Jeho sponzormi sú krajiny Perzského zálivu a predovšetkým americké organizácie (New York Times). S tou absurditou, že pre Izrael sa stal prijateľnejší Hamas. Lenže ako tvrdí jeden z uznávaných palestínskych analytikov Khalil Shikaki, „ak bude konflikt pokračovať, Hamas sa stane už o dva roky dominantnou organizáciou. A to bude znamenať len krvavú pomstu, proti ktorej nebudú Palestínčania protestovať“.