Hospodársky denník
USD48,416 Sk
EUR42,739 Sk
CHF28,847 Sk
CZK1,328 Sk
  Piatok  28.Decembra 2001
Archív - Tiráž - Prílohy
Vyhľadávanie
 
Titulná strana
Z domova
Podnikové spektrum
Zahranicie
Podnikateľ a štýl
Veda/Kultúra
Digitálny svet
Finančné komentáre
Šport
Poradenstvo/Servis
Inzercia
ASS
Veľtrhy a výstavy 2004
Spotrebiteľské ceny
Hospodársky klub
Zdravotníctvo













Ohrozená podstata človečiny

Tretí sektor dokáže slúžiť za 75-percentnú cenu

Keď bola Helena Woleková, programová riaditeľka bratislavského Centra pre analýzu sociálnej politiky (SPACE), v rokoch 1991 až 1992 zodpovedná v slovenskej vláde za rezort práce a sociálnych vecí, mnohí jej vyčítali, že je pre tento post málo sociálna – presadzovala napríklad vyšší vek žien pre odchod do dôchodku a vyhlasovala, že sociálne dávky patria len ľuďom, ktorí už vyčerpali všetky svoje rezervy. Sociálnej politike sa venuje naďalej, reprezentuje v nej však nie vládne, ale mimovládne pozície. Sú jej recepty na riešenie závažných sociálnych problémov ľudomilné alebo nie?

SPACE je skratka Social Politics Analysis Centrum - anglický názov evokuje medzinárodnú spoluprácu alebo zahraničný vplyv...

- Dôvodom na vznik mimovládneho výskumného Centra pre analýzu sociálnej politiky (SPACE) v roku 1993 bol medzinárodný porovnávací výskum sociálnych nákladov ekonomickej transformácie v strednej Európe. Kým partneri v Česku, Maďarsku a Poľsku ho robili na štátnej báze, my sme vytvorili nezávislú inštitúciu. Máme však problémy získať ľudí, pre tento typ výskumu nie je veľká personálna základňa. Sociálna politika ako odbor sa len formuje. Veľmi slabo je rozvinutá ekonomika sociálnej politiky. Pritom ide o veľmi dôležitú oblasť z hľadiska národohospodárskeho. Veď v sociálnej oblasti je dnes okolo

100 mld. Sk.

V tejto súvislosti si spomínam na jednu z ekonomických diskusií na fóre MESA 10, keď nás ekonómi obvinili, že sme reformu neurobili poriadne. Vrátila som im to s tým, že oni, ekonómi, sa o našu reformu vôbec nezaujímali.

Ale to sú predsa spojené nádoby...

- Musel to uznať aj Ivan Mikloš, dnešný podpredseda vlády, že v rámci transformácie sa ekonómi sústredili viac na ekonomické odvetvia a neuvedomili si, že sociálna reforma má aj veľmi dôležitú ekonomickú časť, ktorú sociálnici, psychológovia a sociológovia jednoducho nezvládnu

Akého charakteru sú výskumy, ktoré robíte?

- Štátna

grantová politika

nám neumožňuje uchádzať sa o výskumný grant, preto získavame peniaze hlavne zo zahraničia. Veľmi často participujeme na rôznych programoch, ktoré koordinujú iní. Napríklad, pracovali sme na programe PHARE Consensus, ktorý opisoval úroveň sociálnej ochrany v 11 krajinách strednej a východnej Európy. Týkal sa dôchodkov, nezamestnanosti a zdravotnej politiky.

Na čo slúžia výsledky takéhoto projektu?

- Umožňujú vyhodnotiť, ako na tom Slovensko je v porovnaní s ostatnými. Pracovali sme napríklad pre UNICEF na vyhodnocovaní dodržiavania Dohovoru o ochrane práv dieťaťa. Robili sme porovnávanie sociálnej politiky SR a ČR päť rokov po rozdelení. Od roku 1996 sme zapojení do porovnávacieho výskumu neziskového sektora spolu s ďalšími 21 krajinami celého sveta.

Vyplýva z neho, aké je postavenie neziskového sektora a kam smeruje?

- Na Slovensku tvorí neziskový sektor 1 % HDP, a predstavuje 1 % zamestnanosti. V Európskej únii je to okolo 7 % HDP a 7 % zamestnanosti. V Holandsku zamestnáva dokonca 12 % občanov. A dynamika rastu zamestnanosti v neziskovom sektore je oveľa vyššia ako dynamika zamestnanosti vôbec: 23-percentný rast oproti 6,2 % v ostatných sektoroch. Potenciál je v rozvíjaní alternatívnych služieb, ktoré bude obyvateľstvo čoraz viac a viac potrebovať, ale aj v rozvíjaní vzťahov a dialógu medzi štátom a občanmi. Napriek globalizácii a internetizácii by nemali tradičné formy komunikácie ustupovať. Nebolo by dobré, keby prevaha techniky ovplyvnila

duševné zdravie

ľudí natoľko, že ako civilizácia začneme úplne degenerovať. Som totiž presvedčená, že racio je len jedna časť človeka a prílišné ľpenie na racionalizácii nie je dobré.

Nemalo by to byť tak, že technika a racionalizácia, internetizácia nám v konečnom dôsledku vytvoria časový priestor, aby sme mohli viac komunikovať s ľuďmi?

- Vyzerá to logicky a rozumne, ale kde je záruka, že si dieťa s otcom nebude e-mailovať z jednej izby do druhej? Prehnané nadšenie z toho, akí sme svetoví a globálni, ohrozuje človečinu v nás.

Zdá sa mi, že ak sme išli v roku 1990 v treťom sektore z nuly, to jedno percento nie je až takou zlou vizitkou...

- Od krajín EÚ sa odlišujeme hlavne štruktúrou činností. V EÚ sa súkromné neziskové organizácie venujú asi z dvoch tretín verejnoprospešným službám: zdravotníckym, výchovným, vzdelávacím, sociálnym. U nás väčšinu týchto služieb vykonáva štát. Preto sú najpočetnejšie zastúpené voľnočasové aktivity – šport, folklór, hobby. Asi desatinu tvoria profesionálne organizácie a odbory. Ďalších 10 % organizácií sa venuje obhajobe a ochrane ľudských práv, životného prostredia, presadzovaniu demokracie. To je v porovnaní s Európskou úniou veľa, takmer trojnásobok. Vyplýva to z kultúrnych rozdielov a potrieb.

Asi by sme tiež potrebovali posilniť zdravotnícke a vzdelávacie služby. Lenže, keď sa dostáva málo financií do štátnych zdravotníckych a vzdelávacích služieb, je zrejme problém financovať tento typ služieb v treťom sektore.

- Rozvoj alternatívnych služieb je veľmi dôležitý preto, aby človek na vlastnej koži v každodennom živote spoznal, že sa niečo na Slovensku zmenilo. Dnes, keď máte

sociálny problém,

ste v sociálnej núdzi, máte rodiča, ktorý zostal nevládny a potrebujete nejakú službu – akú máte možnosť? Ísť na oddelenie sociálnych vecí a oni vám dajú opatrovateľku alebo nedajú. Prípadne majú miesto v domove dôchodcov alebo nemajú. Treba vpustiť aj do týchto služieb konkurenciu, aby si občan sám mohol vybrať, u koho si službu takú „kúpi“, aj keď na ňu vo veľkej miere prispieva štát. Preto je dôležité, aby sa vytvorili podmienky na fungovanie neštátnych organizácií, ako alternatíva pre občana, ako podporenie jeho nezávislosti od štátu. Veď ústava občanovi garantuje vzdelávanie, zdravotnú starostlivosť, sociálnu pomoc. Nech si štát ako garant objedná služby u toho, kto ich dáva lacno a kvalitne. Ale to vyžaduje kvalitatívnu zmenu vzťahu štátu a neštátnych organizácií. Je to veľké a horké „sústo“ pre štátnych úradníkov, ktorí nie sú zvyknutí na partnerské vzťahy s inými sektormi.

Nevyplýva táto neochota aj z toho, že štát jednoducho čerpá na tieto služby do výšky určeného rozpočtu? Takto by sa otvoril ďalší kanál odčerpávania financií - viac ľudí by dostalo službu, ale aj by to stálo viac peňazí?

- Po mnohých rokoch hľadania symbiózy medzi štátom a neštátnymi zariadeniami sme došli k záveru, že jediná schodná cesta je výrazné odštátnenie sociálnych služieb. Len vtedy je možné definovať rovnaké podmienky na ich financovanie. Treba vytvoriť podmienky voľnej súťaže, ktorá jediná zabezpečí zvyšovanie kvality služieb aj v tejto oblasti. Štát to vôbec nemusí stáť viac . Ako prvý krok k takémuto modelu ponúkame, že tie isté služby, ak nie lepšie, budeme poskytovať

za 75 % nákladov,

ktoré vynakladá štát.

Ako to chcete dosiahnuť?

- Neštátne organizácie viac dbajú na ekonomiku svojich služieb a sú schopné získať ďalšie dodatočné zdroje na ich financovanie. Mnohé z nich sú schopné vykonávať služby aj vo väčšom rozsahu. O odštátnení sa doteraz nerozhodlo, aj keď jednu ponuku už máme. Ministerstvo práce a sociálnych vecí zatiaľ akceptovalo našu požiadavku garantovať 75 % nákladov na služby zákonom. Nechceme peniaze navyše, ale chceme spravodlivejšie rozdelenie tých, ktoré sú na sociálne služby vyčlenené. To je dnes 3,62 mld. Sk v rozpočte krajských úradov. Neštátne organizácie dostali z toho len 126 mil. Sk.

Svojho času ste prezentovali svojský názor na výchovu opustených detí. Venujete sa tejto problematike naďalej?

- Áno, detské domovy často používam ako príklad v diskusii o ekonomike sociálnych služieb. Spolupracujem s občianskym združením Návrat, ktoré sa venuje tomu, aby sa deti dostali z detského domova do náhradnej rodiny, ak sa nemôžu dostať do vlastnej. Propagujeme myšlienku nielen adopcie a pestúnstva, ale aj profesionálnych náhradných rodín, ktoré považujeme za lepšie riešenie ako pobyt v detskom domove. Funguje to tak, že detský domov zamestná matku a jej rodina si zoberie domov dieťa z domova. Je tam síce zamestnanecký vzťah, ale dieťa vyrastá v rodine. Vie, že „rodič“ je zamestnancom a je jeho pracovnou povinnosťou vychovávať ho, ale vzťahy v rodine sú vždy iné ako v detskom domove.

A je to aj ekonomickejšie...

- Áno. Pretože rodina dostáva príspevok na výživu dieťaťa ako v detskom domove, plus plat vychovávateľa, pri úväzku jeden vychovávateľ na dve deti. Ale šetria sa všetky prevádzkové náklady – elektrina, kúrenie, kuchárky atď. Takže keby sa podarilo aspoň polovicu detí z domovov umiestniť takýmto spôsobom do náhradných rodín a zavrieť tie staré kaštiele, kde sú detské domovy často umiestnené, ušetrili by sa celkom slušné peniaze.

Na čo naráža úsilie o rozšírenie tejto sociálnej služby?

- Chvíľu nám trvalo, kým sme na to prišli. Totiž aj v západnej Európe mali pred 20 rokmi, keď prechádzali procesom deinštitucionalizácie, rušením veľkých ústavov a prechodom na domáce služby presne také isté problémy ako my dnes. Je to hlavne

odpor zamestnancov

vrátane manažmentu k zásadným zmenám. V sociálnych službách sa nikdy neprepúšťalo, nevedia sa pružne prispôsobovať novým požiadavkám. Cítia sa existenčne ohrození, preto zmeny sabotujú.

Neponúka to však šancu uplatniť sa v sociálnych službách, aj keď iným spôsobom?

- Poviem príklad troch detských domovov. V prvom sme ponúkli zamestnancom, aby sa stali profesionálnymi rodičmi. Bolo tam 25 zamestnancov a 50 detí. Mohli si zobrať po dve deti, zostať doma, nedochádzať, pri tom istom plate. Ani jeden nemal záujem, len jedna chvíľu váhala, či to vziať. Pár detí potom išlo do profesionálnych rodín, ale všetky k cudzím ľuďom. V druhom domove bol experiment radikálnejší. Bolo to v rámci programu PHARE, polovica detí išla do rodín a vzhľadom na to, že domov sídlil v dvoch kaštieľoch, jeden kaštieľ bolo možné zatvoriť. Tiež sme to najprv ponúkli zamestnancom. A oni to neboli ochotní akceptovať. Nezaujímalo ich, že pre deti to bude lepšie. Ani jeden nemal záujem. Museli byť prepustení. A tretí detský domov sa pre reštitúciu musí sťahovať do menšej budovy. Sama riaditeľka prišla s nápadom umiestniť zvyšné deti do náhradných profesionálnych rodín a ponúkla to svojim zamestnancom. Vyzerá to tak, že to prijmú. Vládnou politikou sa to však nestalo.

Pôsobili ste ako ministerka práce a sociálnych vecí. Aký bol váš prechod do mimovládnych štruktúr? Nie je jednoduché zmeniť uhol pohľadu.

- Hľadala som priestor, kde budem môcť sledovať sociálnu politiku a bez zábran vyslovovať svoje názory na ňu. Som rada, že som ho v treťom sektore našla.

Vedeli by ste sa znova vrátiť na ministerské kreslo, keby prišla taká ponuka?

- Ministerstvo práce a sociálnych vecí je veľmi ťažké ministerstvo. Má veľa oblastí a každá z nich je v zložitej situácii. Zamestnanosť, dôchodková reforma, sociálna pomoc atď. Myslím si, že ísť za ministra na toto ministerstvo môže ten, kto má vybudovaný

tím ľudí,

ktorí zvládnu jednotlivé oblasti. Vtedy si môže minister povedať, čo je jeho osobnou prioritou, na ktorej chce postaviť svoju politickú budúcnosť a prestíž. Ostatné necháva na spolupracovníkov. Žiaľ, všetci naši ministri vrátane mňa tieto tímy nemali a nemajú. Zdalo sa mi, že minister Magvaši sa ako prvý pokúsil nejaký tím vytvoriť, ale sa mu rozpadol.

Na čom to teda stroskotáva? Prečo sa odborníci nedokážu presadiť voči ministerským úradníkom?

- Musia byť odborníkmi, poznať trendy vývoja v oblasti, ktorú riadia a musia mať skúsenosti z fungovania štátnej správy. Čo je problém. Ak sú odborníci, sedeli na univerzite a v akadémii, každý úradník ich v prvom roku prevezie. Ak sú to zdatní štátni úradníci, obyčajne nemajú potrebnú víziu a čakajú, že niekto iný povie, čo ideme robiť. Viem si predstaviť, že človek, ktorý sa vráti na ministerstvo ako člen takéhoto tímu, môže byť úspešný v plnení konkrétnej sociálnej politiky, pokiaľ má podporu ostatných. Ale nezávidím žiadnemu ministrovi, ani terajšiemu, ani tým budúcim, ktorí majú tak veľa vecí zreformovať. Každá reforma si vyžaduje množstvo úsilia a energie. U nás je každá na začiatku, nanajvýš v polovici a nič sa doteraz nepodarilo dokončiť. Dôchodková reforma tiež nevyzerá nádejne. Ani minister Magvaši neplní svoj harmonogram, ktorý bol pritom veľmi racionálne postavený.

Nesúvisí to aj so súčasnou ekonomickou situáciou?

- Práve naopak. Ak má byť dôchodková reforma úspešná, potrebuje dodatočné zdroje. Kým sa súčasný systém zmení na nový,

treba financovať

obidva. Dodatočné zdroje môžu byť iba z privatizácie. Tie sa dajú jednorazovo vložiť do kapitálových fondov a peniaze z odvodov pôjdu na priebežné financovanie. Ak minister nedosiahne to, aby vláda teraz schválila financie na dôchodkovú reformu, neskôr už nebude z čoho. Zbytočne potom v roku 2002 alebo 2003 prijmú zákon o sociálnom poistení, keď na to nebudú zdroje. Čas súri, pretože sociálna reforma dôchodkov je s ekonomikou veľmi tesne spojená.

Dnes sú dôchodky financované priebežne z toho, čo do príslušného fondu odvedú produktívni ľudia. Nový poistný systém, na aký by sme mali prejsť, sa môže týkať len mladých, pretože ľudia v strednom veku už nenaakumulujú toľko, aby sa z toho mohli ich dôchodky financovať. Z toho vyplýva, že táto reforma je veľmi dlhodobá záležitosť, či nie?

- Tí, čo majú do dôchodku päť alebo desať rokov, už nemajú šancu zapojiť sa do nového systému a pôjdu podľa starého.

O tom sa však hovorilo už v čase, keď ste vy boli ministerkou.

- No veď hej. Je to otázka minimálne na 15 - 20 rokov. A desať už prešlo.

Bolo to treba naštartovať. Už aj teraz je hodne po dvanástej.

- Áno. Pozrite sa, v Česku urobili aspoň kozmetickú reformu v roku 1995 a odstránili to najkrikľavejšie. Trebárs zaviedli predčasný dôchodok, ktorí je, samozrejme, nižší. My sme ho zrušili úplne. Ideme z extrému do extrému. Predtým sme im pokojne vyplatili plný dôchodok a ešte mohli aj pracovať. Boli sme až neuveriteľne sociálni, populistickí.

Lenže už desať rokov počúvame od všetkých ministrov, vami začínajúc, rôzne teórie o tom, ako by to malo byť, ale stále sú to len vízie a stále nemáme poriadne prepracovaný a spravodlivý zákon.

- Na svoju obhajobu môžem povedať, že sme to nestihli. Boli sme na začiatku a ťažisko bolo na ekonomickej reforme. K 1. januáru 1993, keď sa zmenila celá daňová sústava, bolo treba mať pripravené predovšetkým ekonomické zákony. Potom hľadali slovenský variant sociálnej reformy a keď ho nenašli, vrátili sa k pôvodnému. No a potom zasa

chýbala odvaha,

lebo, či sa nám to páči alebo nie, reforma bude znamenať zvýšenie veku odchodu do dôchodku. A ani jeden minister to nechce risknúť.

Súvislosť je iste aj so stále stúpajúcou nezamestnanosťou. Prečo majú starší dlhšie pracovať, keď mladí nemajú prácu?! Navyše, keď sa nenaučia pracovať po skončení školy, nenaučia sa pracovať nikdy.

- Vo svete je plno modelov, ktoré hovoria o tom, ako to kombinovať. Príklad: Počet nadčasových hodín oveľa prevyšuje akúkoľvek písanú normu. Tam nie sú rezervy? Stačilo by, keby štát začal dôsledne kontrolovať túto základnú pracovnú podmienku. A zamestnávateľ bude nútený zamestnať ďalších ľudí...

Lenže to práve považujú zamestnávatelia za veľmi riskantné. Obávajú sa, že nebudú mať pre nich vždy dosť práce.

- Ale aj na to sú spôsoby. Zamestnávateľ nemusí zamestnať človeka, ak ho potrebuje len príležitostne. Tu je priestor pre agentúry, ktoré zamestnancov sprostredkujú. Ide o to, aby si štát prestal myslieť, že

všetko vyrieši.

Prečo máme len Národný úrad práce a nič iné? Myslíte si, že nezisková agentúra, ktorá sa bude zaoberať sprostredkovávaním práce pre mladých Rómov, má šancu získať verejné prostriedky na podporu svojej činnosti?! Pritom do toho netreba investovať veľa peňazí. Chce to hlavne ľudí, ktorí to vedia a chcú robiť.

Môžete spomenúť aj nejaké nevýhody tretieho sektora?

- Čitateľ-podnikateľ to pozná. Je to neistota. Môžu tam prežiť len ľudia, ktorí sú schopní sa o seba postarať. Ustavične musia byť na pulze života. Odplatou za to je veľká nezávislosť.

Ste expertkou DS pre sociálnu politiku a keď prezentujete jej princípy, zdôrazňujete spravodlivosť. Podľa toho, ako si pracoval, čo si vložil do fondov, dostaneš v čase núdze naspäť. Je to akoby v protiklade s princípom solidarity, ktorý u nás stále platí. Myslíte si, že princíp solidarity je nespravodlivý?

- Nie. Sociálny systém má byť založený na princípe zodpovednosti a solidarity. Spravodlivosť je

éterický pojem,

aj keď som o tom iste hovorila. Kritizujem však príliš veľkú mieru solidarity a prerozdeľovania. Krásnym príkladom je systém štátnej sociálnej podpory, konkrétne prídavky na deti. Možno 50 % rodín platí dane, a potom tie isté peniaze dostane naspäť ako prídavky na deti. S veľkou dávkou solidarity súvisí aj nevyhnutnosť najprv tie peniaze zbierať, a potom ich prerozdeľovať. Administratívna náročnosť celého sociálneho systému je enormná. Viem si však predstaviť posilnenie zodpovednosti. Štát môže podporiť človeka, ktorý má deti a stará sa o ne, tak, že mu ponechá peniaze, ktoré zarobil. Nie znižovaním daní, ale zvyšovaním odpočítateľných položiek. Nech je to hoci 30-tisíc Sk na dieťa. Je to oveľa jednoduchšie, ako súčasné preverovanie príjmov. Pretože, ak ten človek pracuje, ale jeho príjem je taký nízky, že mu po odpočítaní všetkých položiek zostane nulový základ dane, tak mu asi treba pridať. Potom viem, s kým solidarizujem a prečo. Ale teraz? Človek nevie, či platí prídavky sebe alebo niekomu inému. Súčasný systém ľudí demotivuje, vedie k tomu, aby si strážili príjmy a aby odmietli odmenu 500 Sk, lebo by mohli prísť o 6000 na prídavkoch. Prečo nemotivujeme občana, aby si zarobil čím viac? Aj pri rovnakej odpočítateľnej položke mu pri vyššom príjme viac zostane. To podporuje zodpovednosť.

Zuzana Krútka

 

Webmaster: webmaster@maxo.sk
Design: MAXO s.r.o.