Vyššia je cena za bezpečnosť

S ministrom Ivanom Šimkom aj o vzťahu polície a verejnosti

Aká je podľa vás bezpečnostná situácia v SR, osobitne, ako sú bezpeční jej občania?, najprv touto otázkou som oslovil od februára služobne najmladšieho člena slovenskej vlády Ivana Šimka po tom, ako sa vrátil z parlamentu, ktorý schválil zákon o štátnom rozpočte na budúci rok.

I. Šimko: V porovnaní s ktoroukoľvek krajinou nie je zlá. Slovensko patrí k najpokojnejším krajinám, pokiaľ ide o kriminalitu, aj keď som si vedomý toho, že takýto záver treba vysvetliť. Samozrejme, že to nemôžeme porovnávať so situáciou, ktorá tu bola pred rokom 1989. Bol tu režim policajného štátu. Bola v ňom podstatne väčšia kontrola obyvateľstva, boli relatívne zavreté hranice, kde vlastne najväčšie zločiny sa v tom režime robili práve v réžii štátu. V tom období bola kriminalita podstatne nižšia a okrem toho niektoré druhy kriminálnych činov jednoducho neboli, neboli pre ne podmienky. Aj keď je treba povedať, že už vtedy začali prenikať k nám drogy. Aj niektoré formy organizovaného zločinu vyšli v podstate z niektorých štruktúr, ktoré tu existovali za minulého režimu - komunizmu. Napríklad v Rusku sa základy organizovaného zločinu začali vytvárať dokonca v čase Stalinovho režimu. Aj na číslach možno preukázať, že Slovensko, pokiaľ ide o množstvo a brutalitu kriminálnych činov, je na tom rozhodne lepšie, ako je to na východ od nás a je lepšie aj ako je to od nás na západ. Na druhej strane si však treba uvedomiť, že na západ od nás sa do značnej miery spoločnosť už naučila žiť a zápasiť s niektorými formami trestných činov, ktoré sú pre nás nové, a proti ktorým sme takmer bezbranní. Jediným naším, zatiaľ, šťastím je, že ten zločin ešte nie je natoľko rozvinutý či skôr sofistikovaný. Ak veľmi rýchlo nevytvoríme účinné podmienky pre zápas s týmto druhom zločinu, tak ho už nemusíme v budúcnosti zvládnuť. To sa napríklad týka predovšetkým finančnej kriminality, ktorá je, samozrejme, väčšinou prepojená s organizovaným zločinom.

Hd: Porovnania môžu vychodiť relatívne priaznivo, ale realita sa javí inak. Spomínali ste policajný štát, o čom by sa dalo sporiť, keďže aj minulý režim sa vyvíjal, a žili sme v ňom. Faktom je však to, čo ste povedali v úvode. Občan ako taký sa mohol cítiť istejšie - bezpečnejšie ako dnes. Povedzme v 70. a 80. rokoch...

I. Šimko: Nemali by sme vytvárať psychózu, že je niečo horšie ako niekde inde. Nedávno som hovoril s diplomatmi, ktorým sa skončila misia. Boli to diplomati z demokratickej európskej krajiny a im sa páčilo v Bratislave. Hodnotili ju ako pokojné a bezpečné mesto, že v noci sa mohli aj poprechádzať po uliciach.

Súhlasím však s tým, že sme nezvládli v našom rezorte zmenu myslenia. V podvedomí rezortu je stále to, že je „mocenským ramenom“ režimu, a nie to, že by vskutku mal slúžiť občanom. Doteraz sa nepodarilo zmeniť ani verejnú mienku, teda obojstranne zmeniť kvalitu vzťahu verejnosti a polície.

Hd: Vášho predchodcu som kritizoval, že bol spokojný s peniazmi, ktoré dostal z rozpočtu. Práve vo vašom rezorte sa so zákonitým a nesporne nevyhnutným uplatňovaním novej techniky a technológií zvyšuje takpovediac cena za bezpečnosť spoločnosti a jej občanov, tak právnických aj fyzických osôb. Ako vnímate parlamentom schválený rozpočet pre váš rezort?

I. Šimko: Nie som spokojný. Nie som spokojný so štruktúrou, na čo sa v rezorte vynakladajú prostriedky. Stále tu prevláda extenzívny pohľad. Jednoducho, keď je nejaký problém, tak chceme nové tabuľkové miesta. A dnes je vo svete iný trend. Ak chceme účinnejšie bojovať, tak treba investovať do techniky, do expertíznych pracovísk. Napríklad máme špičkový kriminalisticko-expertízny ústav. Ten poskytuje služby nielen polícii a vôbec vnútru, ale aj súdom, prokuratúre a mohol by aj občanom. Mohol by poskytovať veľmi dobré a kvalitné služby aj firmám, ale naráža na neuveriteľné finančné problémy. A pritom tam by sa s veľmi relatívne nízkymi nákladmi dalo ušetriť. Povedzme hoci na počte policajtov. Len to chce niekedy investovať trochu viac, aby sme ušetrili v budúcnosti. A čo je úplne základný problém v tomto rezorte - neexistuje nejaká dlhodobá predstava - koncepcia či kontúrovaná vízia toho, ako by tento rezort mal už vyzerať, a najmä fungovať. Preto som vydal na budúci rok pokyn, aby sa začala spracúvať koncepcia rezortu do roku 2010. Mali by sme mať predsa už predstavu, ako sa vyvíjať čo najefektívnejšie. V našom rezorte sa vlastne reforma nerobila ani po páde minulého režimu. Boli to len personálne zmeny, malé štrukturálne zmeny. Látalo sa, keď prišiel nejaký problém, tak sa to robilo len vždy vo vzťahu k tomu problému.

Hd: Nie je vám čo závidieť... Parlament schválil pre vnútro nejakých tých 13 mld. korún. Koľko by ste potrebovali?

I. Šimko: Ak by sme mali vychádzať z toho modelu, ktorý tu dnes je, z toho extenzívneho modelu, tak aspoň dvadsať miliárd korún, pretože nám, obrazne, padajú aj budovy. Nemáme na kapitálové výdavky. Máme však na 14. plat pre policajtov, čo znamená navýšenie oproti minulosti. Samozrejme, investovať do ľudských zdrojov je veľmi dôležité a v tomto smere si myslím, že môžeme byť spokojní.

Hd: Aký je záujem o policajnú akadémiu?

I. Šimko: Je. Je enormný, čo je viac ako dobré, lebo na to, čo musíme zvládnuť, treba ľudí vzdelaných a všestranne pripravených. Trebárs v súvislosti s ochranou východnej hranice, keď pôjde o zvládnutie aktívnej migračnej politiky.

Hd: Nie ste „výchovný“ rezort. Ako sa vyrovnáte s riešením hospodárskej kriminality? S jej superformami, nehovoriac už o bielogolierových mafiách?

I. Šimko: Mali by sme do čoho investovať. Áno, milióny-stámilióny sa rozkradli, a tie veľké majetkové presuny, to je aj priestor pre kriminálne živly.

Hd: Vám chýba pár miliárd. Povedal by som, že ležia na chodníku a treba ich len zdvihnúť. To znamená, dostať späť trebárs len to, čo štátu patrí. Keď ide o ukradnuté párky, tak chytáme zlodeja a ešte ich aj z neho vytlčieme, ale s tými, čo neoprávnene zadržujú desiatky miliónov a sú pod kontrolou konkrétnych rezortov alebo nevedia zdokumentovať, kde sa stratili stámilióny, sa nechceme dohovoriť v súlade so zákonmi. Napokon, často sme označovaní ako komunita korupčníkov a polícia má v týchto hodnoteniach celkom „slušnú“ pozíciu.

I. Šimko: Každý týždeň prepúšťam niekoľko policajtov, ktorí sú podozriví z úplatkárstva či korupcie.

Musím vysloviť súhlas s názorom, že slovenská spoločnosť je tým veľmi zaťažená. Ťažko povedať, či policajti a ďalší pracovníci vnútra sú v tomto smere z tých aktívnych, ale žijú v tejto spoločnosti. Sú tiež pod tlakom a priznávam, že odolať pokušeniu „veľkých peňazí“, to chce silné charaktery. Azda je to vec času a, samozrejme, aj celkového ovzdušia v spoločnosti.

Hd: Hydra je tu. Povedzme si niekoľko slov o Cigánoch v súvislosti s kriminalitou. Vlastne, vy ste v situácii, keď môžete povedať čosi len empiricky, z rečí, lebo osobitne sa to nesmie sledovať.

I. Šimko: Je to tak. Problém rómskeho etnika tu je a vyťažuje nás viac ako dosť. Treba riešiť príčiny kriminality tejto skupiny obyvateľstva, jeho sociálnu situáciu, ale to sa nedá zo dňa na deň.

Hd: Keď aj páchateľa chytíte a posuniete ďalej, tak trvá večnosť, kým sa dostaví trest.

I. Šimko: Preto si myslím, že je naozaj potrebná veľká, ale nielen rekodifikácia trestného práva, ale revízia vlastne všetkých týchto základných právnych systémov, ktoré vznikali v 60. rokoch. Dnes máme z nich hybridy. Dnes nevieme vlastne ani odstrániť „načierno“ postavenú stavbu.

Hd: Vy ste jeden z troch orgánov činných v trestnom konaní. Ako hodnotíte túto spoluprácu či skôr efektivitu, a potom prosím niekoľko myšlienok o vymáhateľnosti práva na Slovensku.

I. Šimko: Nefunguje to vôbec, teda máme veľmi nízku účinnosť. Azda sa za tie roky dal vymyslieť nejaký účinnejší mechanizmus, pretože treba zapojiť aj sudcov do nejakého systému „spoločenskej zodpovednosti“. Ten systém, samozrejme, nemôže byť založený na tom, že výkonná moc bude tlačiť tak ako v minulosti k verdiktom, čo viedlo neraz k zneužívaniu súdnej moci. Naopak, právny štát nemôže dobre fungovať, aj keby mal zákony ako Sväté písmo, keď jednoducho nemá orgán, ktorý nás núti zákony dodržiavať. Mám zoznam osemdesiatjeden spoločensky veľmi citlivo vnímaných káuz. To nie sú politické kauzy, ale kauzy, že ten a ten podnik padol a všeličo z neho zmizlo, všeličo sa udialo. My sme ich doriešili, prokuratúra žalovala a na súdoch to stojí. Mne neprináleží ako ministrovi hodnotiť činnosť sudcov, ale rozhodne viem, že je to ťažká práca. Sám som kedysi ako sudca z ľudu fungoval, keď som študoval. A uvedomujem si, ako ťažko je niekedy rozhodnúť. Nepohneme sa, kým súdy nebudú fungovať účinnejšie.

Peter Kasalovský