Pravda ani v živote nebýva lineárna

Pred týždňom sa zastavil v Hd po prednáške pre študentov 5. ročníka Fakulty zahraničného obchodu EÚ generálny riaditeľ a. s. Duslo Šaľa Jozef Kollár. Prezentoval im pesimistický aj optimistický scenár vývoja slovenskej chémie (zverejňujeme ich v grafickej podobe). Potešil ho nielen záujem, ale aj schopnosť budúcich inžinierov diskutovať. Jeden zo študentov sa ho spýtal, ako vníma vyhlásenie poslanca NR SR P. Osuského v TV Markíza, že: „Duslo Šaľa dotujeme miliónmi kubíkov zemného plynu z našich daní a pritom sa tvárime, že sa nás to netýka.“ Spýtal som sa i ja, čo vraví na taký názor. Odpoveď mi poskytol jeho list z 19. 11., adresovaný P. Osuskému, v ktorom sa o. i. hovorí, že predmetným vyjadrením hrubým spôsobom poškodil dobré meno a. s. Duslo Šaľa. Je fakt, že mu navrhol návštevu firmy, ktorej tovarová výroba predstavuje viac ako 9 mld. Sk a z ktorej sa exportuje až 80 percent. Môže si ako náš hosť pohovoriť o firemnej ekonomike, o odberateľsko-dodávateľských vzťahoch a vôbec o zamestnanosti nielen v Šali a okolí, ale aj u našich dodávateľov. A napokon, možno nám pomôže dostať od rezortu školstva vyše 40 mil. Sk, dlh za SOU chemické, ktorého sme zriaďovateľom a prevádzkovateľom. Uvidíme, aký bude jeho postoj?, povedal J. Kollár. (Jeho odpoveď už máme k dispozícii a vrátime sa k nej zajtra.)

Sponzorujeme zahraničie

Nedalo mi nepodpichnúť ho, že predsa len kupuje plyn lacnejšie, ako by si želali plynári a niektorí vládni činitelia. Na túto poznámku reagoval J. Kollár takto: „Po prvé, všetci sponzorujeme zahraničné firmy, ktoré tu neplatia dane. Predovšetkým domáce podniky, pretože dane od obyvateľstva by na to nestačili. Celé roky sme kupovali plyn za veľmi drahé peniaze a sponzorovali sme obyvateľstvo. Napriek tomu, že všade na svete má obyvateľstvo vyššiu cenu zemného plynu ako u nás. Napríklad, predávali sme priemyselné hnojivá so stratou a vyrovnávali sme ju inou výrobou, a tak udržali zamestnanosť. Čo by sa stalo, keby sme znížili výrobu, obmedzili odber zemného plynu? SPP by platil pokutu za neodobratie kontrahovaného plynu, pričom my ho ročne spotrebujeme pol miliardy kubíkov. Menej by sme potom vyvážali a prehĺbila by sa strata zahraničného obchodu. Avšak to, čo by sme nevyrobili, by sa muselo doviezť, najmä pre poľnohospodárov, a štát by sa musel postarať o zamestnancov, ktorí by takto prišli o prácu. Nie nepodstatnou otázkou je, ako vzniká slovenská cena plynu...“

Pomalý pád ku dnu

Neraz už J. Kollár hovoril so mnou o svojich scenároch pre chemický priemysel. Zaujímalo ma, ktorý sa podľa neho stane úspešnejší. Ten optimistický alebo pesimistický, a prečo?! Formuloval to takto: „Časť chemických a farmaceutických podnikov sa už vyvíja podľa pesimistického scenára, ten hovorí o tom, že časť výroby alebo podnikov treba odstaviť, pretože nie sú konkurencieschopné, lebo im konkuruje vyspelejšia technológia v zahraničí. Hovorí aj o tom, že staré výroby nebudú nahradené novými, to sa v podnikoch deje. Ten scenár hovorí tiež o tom, že výskum bude mať čoraz menej a menej objednávok. Čiže, časť podnikov sa naozaj vyvíja podľa pesimistického scenára. Optimistický scenár je opak toho, čo som povedal. V prvom rade treba vedieť, že podniky musia riadiť špecialisti, musia im rozumieť. Pretože aj zo stratových podnikov sa dajú urobiť podniky ziskové. Nemôžu ich však riadiť ľudia bez odbornosti. Rovnako to platí aj pre štát. Nikoho v priemysle NSR alebo USA či Japonska by nenapadlo postaviť do čelných pozícií niekoho, kto nie je jednotkou vo svojom odbore.“

Chudobní sú nezaujímaví

Takže podľa J. Kollára to vyzerá, že sme opäť na nejakej križovatke. Koniec koncov, z toho pesimistického scenára chodí mráz po tele. Idú však voľby, ktoré by mohli vniesť trochu viac nádejí a možno aj opodstatnenej viery, že si občania vyvolia tých správnych, ktorí budú mať lepšie výsledky ako doterajšie garnitúry. Aký má na to názor J. Kollár? „Očakávam, že sa začnú konečne riešiť problémy ekonomiky v celej svojej šírke, to znamená od daňovej sústavy cez pracovné právo, vymožiteľnosť práva, cez ochranu domácich výrobcov, domáceho trhu, a potom sa môžeme začať vyvíjať podľa optimistického scenára. Podmienkou je, že aj vo vláde musia byť špecialisti, ktorí ovládajú súvislosti ekonomiky, ktorí v prvom rade začnú riešiť domáce vnútorné problémy a nebudú sa odvolávať len na boj o prijatie do EÚ. Napokon, kto by nás tam chcel ako chudobných? Ak sa v tomto nepohneme, tak darmo sa tešíme na členstvo v EÚ.

Radšej zmeniť počty

Aby sa realizoval optimistický scenár, tak aj AZZZ SR musí byť takpovediac akčnejšou. Ste jej viceprezidentom a tiež činovníkom jej novej zložky, ktorou je Klub vlastníkov. Ide o signál, že sa niečo mení a tripartita bude funkčnejšia? K tomu J. Kollár povedal aj toto: „Bol vytvorený klub vlastníkov, akcionárov podnikov, ktoré sú v slovenských rukách. Je tu skupina ľudí, ktorá spravuje podniky, kde hlavnou mierou zabezpečujú zamestnanosť štátu a prispievajú do štátneho rozpočtu, do fondov sociálnych, zdravotných atď. Povedali sme si, že tento degresívny stav, ktorý tu teraz jestvuje, je ďalej neudržateľný. Deficit štátneho rozpočtu je z roka na rok väčší. Deficit zahraničnej obchodnej bilancie je v tomto roku hrozivý. Pol milióna nezamestnaných je sociálne a ekonomicky nezvládnuteľných. Tento stav nemôžu riešiť priemyselné parky, ani náhodné kroky a výpredaj nášho majetku. Ja by som sa vrátil k počtu pravdepodobností. Každý, kto zmaturoval, sa musel učiť o počte pravdepodobnosti. Keby sme si nechali spočítať tieto a iné vstupy do ekonomiky, aká je pravdepodobnosť, že sa zníži počet nezamestnaných a ekonomická situácia sa začne zlepšovať. Za dnešných vstupov to nie je možné. Buď treba urobiť niečo pre zmenu vstupov, alebo zmeniť matematiku.“

Byť sami sebou

Byť v Klube vlastníkov, prosím, ale v akom?! Aký bude, Jozef Kollár? „Budú v ňom členovia AZZZ SR - vlastníci priemyselných podnikov s vyše 500 pracovníkmi. Pokúsime sa o vytvorenie ťrozumuŤ nášho klubu, teda o vytvorenie tímu odborníkov, aby sme boli lepšie pripravení reagovať navonok, ale aj na tripartitných rokovaniach. Spomínam si na jednu z návštev v Konfederácii britského priemyslu. Na konci Oxford Street stojí budova, kde je konfederácia umiestnená a na vrchu tej budovy sú tri veľké písmená - CBI, a hostitelia nám povedali, že bez konzultácie s pánmi z tejto budovy sa v britskom parlamente o ekonomických veciach nehlasuje. Do konca roka prebehnú organizačné práce, ale hneď od januára pôjdeme naostro. Žiadne predĺžené zimné sviatky, žiadne lyžovačky, na tie nie je čas. A čo sa týka očakávaní od parlamentných volieb, slovenský národ a s ním ostatní občania sú životaschopní, keďže prežili toľko ťčistiekŤ, že v západných štátoch by sa už dávno položili. To myslím obrazne, ale nie som ďaleko od pravdy. Je najvyšší čas, aby každý so sebou niečo urobil, lebo má na viac.“

Diery po politikoch

Čo by tak mohol so sebou urobiť, aby sa niečo stalo a vôbec, čo by sa malo stať, keď jednotlivé garnitúry vždy získajú dôveru väčšiny napriek tomu, že tie predchádzajúce ju prehajdákali? J. Kollár reagoval takto: „Nazdávam sa, že hospodárske programy všetkých politických strán sú v podstate rovnaké alebo sa od seba líšia veľmi málo. Slovensko potrebuje dlhodobú a väčšinou odobrenú predstavu - program rozvoja, teda konsenzus o tom, čo je nevyhnutné. Jeho občania by mali vedieť, kam chceme smerovať a v akom štáte žiť. Aby mal identitu, a prestal byť dielňou opravárenskou (!). Odmietnuť aj zamieňanie kupcov za investorov a životne nebezpečný výpredaj majetku len preto, že tu niekto nedokáže rozumne hospodáriť a má diery v štátnom rozpočte, v ktorých sa môžu stratiť navždy akékoľvek politické ambície.“

***

Toľko nadnes z debaty s Jozefom Kollárom, ktorý je už 40 rokov v Dusle a sedem jeho generálnym riaditeľom. V 1993. roku mal polmiliardovú stratu a po privatizácii o rok neskôr sa dostal do zisku vo výške 105 miliónov korún. Odvtedy je Duslo ziskovou firmou. Renomované zahraničné firmy musia byť dodnes prekvapené, že sa k nej nedostali, a že prosperuje. A navyše si plní staré záväzky, vyrovnáva aj ekologický dlh. Plánuje rozvoj práve na báze zemného plynu, ktorý je surovinou tohto nového storočia.

Peter Kasalovský