Pacient AŽ na konci snaženia

Lichotivo nelichotivé výsledky anonymného prieskumu

Pred nedávnom sme si pripomenuli 12. výročie zmeny spoločensko-ekonomického systému na systém, ktorý by mal znamenať okrem osobnej slobody bez kontroly štátnej bezpečnosti, bez cenzúry a rôznych vnucovaných ideologických systémov i ekonomickú prosperitu, aby sme nemuseli počítať drobné haliere vo vrecku, ale boli schopní si veľkoryso, ak sme ekonomicky činní, zariadiť slušný, zabezpečený život. Okrem veľkých možností slobody podnikania sme chceli dosiahnuť, aby náš štát zabezpečil vyššiu kvalitu vzdelávania a postaral sa o chorých a starších ľudí. Ideály, ktoré boli na začiatku nádherné, veľa ľudí im prirodzene tlieskalo a kričalo: „To je ono!“, sa nám pomaly ale isto zrútili ako domček z karát. Študenti budú doplácať na vzdelanie, ženám predĺžime, lebo si ich nesmierne vážime, odchod do dôchodku, starí ľudia, ktorí si celý život platili nemocenské dávky, si budú

opäť platiť

zdravotné poistenie, za deti to budú robiť rodičia, za bezdomovcov asi nikto a tak sa nám demokracia vehementne prehlbuje, až zisťujeme, že „hore“ sa rozhoduje, a „dole“ sa plače. Nie som odborníkom na všetky vymenované oblasti nášho obnoveného ekonomického systému, ale nedá mi, aby som nezaujal stanovisko k problematike starostlivosti o zdravie národa. Za uplynulých dvanásť rokov sa objavilo veľké množstvo odborníkov, ktorí vyhlasovali a stále vyhlasujú, že pripravia takú reformu zdravotníctva, aby bolo funkčné, efektívne a dostupné každému občanovi tohto štátu. Než sa začalo, prišlo k zmene na poste najvyššieho predstaviteľa rezortu zdravotníctva a po nástupe nového sa zasa objavili nové kroky. Postelí v našich zdravotníckych zariadeniach máme stále veľa, dĺžka

pobytu pacienta

v nemocnici je stále veľmi dlhá, nemocnice sú bezodnou jamou, do ktorej padajú veľké finančné prostriedky. Zažili sme ešte pred útokom na newyorské dvojičky vojnový stav zdravotníctva, prospektívny rozpočet i financovanie na základe stanovených cien a dohôd s poisťovňami, no efekt je stále rovnaký. Po teroristických útokoch sme zistili, že na zabezpečenie krízových situácií nie sme dostatočne zabezpečení, lebo chýbajú zásoby životne dôležitých liekov. Dlhy nemocníc rastú, lekárne nedostávajú platby za lieky niekoľko mesiacov dozadu, vykazované výkony, ktoré sú nad rámec bežnej hospitalizácie, sa nepreplácajú, nemocnice sú donútené podpísať dodatky, ktoré ich zrážajú na kolená a nútia obmedzovať prijímanie pacientov. Štátny aparát ale narastá priam geometrickým radom a najzamestnanejšími v štáte sú úradníci, ktorí okrem tarifného platu

berú ešte

o jednu tretinu platu naviac za nepodnikanie a otŕčajú dlane k štátnej definitíve, aby mohli mať bezpečne ponorené svoje zadné časti tela do istých stoličiek. Ministerstvo zdravotníctva však vydáva normatívy, v ktorých práve naopak, stanovuje minimálnu obložnosť na 80 % a dĺžku pobytu v nemocničnom zariadení na osem dní. Výsledkom môže byť iba jedno, nedodržanie obložnosti znamená nefunkčnosť zariadenia a teda? Jeho zrušenie! To je priam geniálne riešenie, na ktoré by neprišli ani v Oxforde. Cenové výmery sú pripravované, no nevydané a ten, koho sa to dotýka, sa musí hlboko zamyslieť, či za takýchto podmienok je ešte vhodné zaklopať na dvere zdravotníckeho zariadenia a žiadať od neho kvalitnú, dostupnú, efektívnu zdravotnícku starostlivosť, alebo...?

Aby sme nehovorili do vetra, oslovili sme priamo pacientov, ktorí boli v čase tohto prieskumu hospitalizovaní v špičkovom zdravotníckom zariadení v Bratislave. Ambulantnú starostlivosť hodnotilo 93 % pacientov pomerne kladne, hoci s pripomienkou, že k súkromnému lekárovi ide preto, lebo je to jeho priateľ, alebo známy. Moja

osobná skúsenosť,

ktorú k tomu dodávam, je, že pacient strávi niekoľko hodín v čakárni neštátneho praktického lekára a keď sa konečne dostane do ordinácie a chce „iba“ predpísať lieky, lekár sa s ním ani nebaví. Sestra vypíše recepty, lekár ich bez záujmu podpíše a tým je pacient „odbavený“. Odmeranie tlaku alebo aspoň rutinné otázky typu: „Ako sa máte?“, vôbec neexistujú. Zato sa však popri tom vybavujú sponzori, či dovolenky a pod. S morálkou nášho zdravotníctva to asi nebude až také hrozivé, keď 92 percent pacientov na priamu otázku, či sa museli odvďačiť za poskytnuté služby, odpovedalo nie, 6 percent sa nevyjadrilo a 2 percentá povedali áno. Na otázku, či boli nútení k „odvďačeniu sa“, 5 percent odpovedalo – áno. Najhoršie vyznieva hodnotenie ekonomickej situácie, kde až 85 percent pacientov hodnotí

stav ako zlý,

katastrofálny, otrasný, žalostný, strašný. Často konštatujú oslovení pacienti, že v zdravotníctve sú veľmi dobrí odborníci, ale finančné zabezpečenie je zlé. Až 21,5 percent pacientov poukazuje na to, že niektoré lieky, ktoré by mali dostať v zdravotníckom zariadení, si musia priniesť so sebou, že sa musí doplácať na také lieky, ako sú inzulíny, čo značne zaťažuje rodinný rozpočet najmä dôchodcov.

Celé zdravotníctvo Slovenska, ktoré chce vstúpiť do demokratickej Európy, objektívne trpí na nedostatok financií a začína to pociťovať ten, koho sa to najviac dotýka – klient a pacient. Kto bude zodpovedať za škody spáchané na

zdraví národa,

to sa nehovorí. Pertraktuje sa však zodpovednosť zdravotníckeho pracovníka poskytnúť zdravotnícku starostlivosť podľa zákona. Že ju podľa zákona nefinancujeme? Túto zodpovednosť si nikto nechce priznať. Ľudia sa boja o zdravie a životy svoje i blízkych. Predpokladajú, že ústavne zaručené právo na zdravotnícku starostlivosť bude nielen slovne deklarované, ale skutočne reálne na zodpovedajúcej úrovni zabezpečené. A ak chceme byť demokraciou, čo vlastne znamená vládu ľudu, mali by sme názory našich ľudí nielen počúvať, ale ich problémy aj riešiť. Inak sa podobáme Sizyfovi, len žiaľ, balvan je stále väčší a väčší.

Ladislav Hanus, dramatik