Tajomstvo času

Čas. Niekedy letí, inokedy sa vlečie, ale vždy neodvolateľne odplynie. Nikdy ho nemáme dosť. Odmeriame ho s vášňou, ktorá hraničí s fanatizmom.

Čas je nerozlučne spätý s ľudskou existenciou. Bol odjakživa vďačnou témou úvah filozofov i vedcov. Svätý Augustín o ňom napísal: Pokiaľ sa ma naň nepýtate, viem čo to je. Ak však niekto bude chcieť vysvetliť, čo je to čas, nebudem to vedieť.”

V priebehu histórie rozlúštili vedci tajomstvo atómu, poznali genetické kódy a preskúmali najrôznejšie kúty vesmíru. Času však nerozumejú o nič lepšie než kedysi svätý Augustín.

Na prelome roku 1999 a 2000 usporiadalo britské Kráľovské observatórium v Greenwichi zaujímavú výstavu s názvom Príbeh času. Skúmala čas z hľadiska kultúrneho, náboženského, umeleckého i vedeckého. Kurátor, ktorý výstavu pripravoval, zdôrazňoval, že „čas nemá nič spoločné s hodinkami na zápästí. Čas je kultúrna záležitosť.“ Pre civilizácie mimo Európy, najmä ázijské, je čas kruhom, ktorý sa otáča, ako séria opakujúcich sa cyklov bez začiatku a konca. Čas v židovsko-kresťanskom poňatí je naopak líniou, ktorá jasne smeruje od minulosti do budúcnosti. Podľa niektorých vedcov sa tento spôsob vnímania času zaslúžil o to, že má západná kultúra takú vyspelú vedu a techniku a úspešne postupuje v ovládaní prírody a vesmíru.

Pred priemyselnou revolúciou mal presný čas význam iba pre ľudí pracujúcich v istých špecializovaných odvetviach, napríklad pre astronómov alebo námorníkov. Pre zvyšok sveta sa začínal deň východom slnka, poludnie sa poznalo podľa toho, že slnko bolo na oblohe najvyššie a so západom slnka sa deň končil. V roku 1790 malo hodiny necelých desať percent Američanov. Potom prišli vlaky a továrne a s nimi potreba koordinovať programy tisícov ľudí a strojov. A boli to práve železničné spoločnosti, ktoré v roku 1883 zaviedli časové zóny.

Čas sú peniaze – to vnímame už oddávna. Stále naliehavejšie si uvedomujeme hodnotu času. Razí sa heslo „ čas sú peniaze“, výkonnosť sa stáva uznávanou a propagovanou cnosťou.

Boj o čas nadobúda v dnešnej dobe obludné rozmery. Veľmi často robíme niekoľko činnosti naraz. Telefonujeme pri riadení auta, čítame noviny pri jedle. Už deti sú otrokmi času. Pokrok technológie situáciu vyhrocuje. Ešte pred niekoľkými desiatkami rokov, keď neexistovali digitálne hodinky, sa čas bežne zaokrúhloval na päť minút. Dnes sa udáva čas s minútovou presnosťou.

Keď v osemnástom storočí potrebovali bristskí námorníci presné hodiny, venovala britská vláda veľkú odmenu Josephovi Harrisonovi, vynálezcovi takýchto hodín. Dnes sú aj najpresnejšie mechanické hodiny pre námorníctvo celkom nepoužiteľné. Vo výbave lodí sú počítače, komunikačné satelity, GPS a ďalšie divy modernej technológie.

Presné meranie času upustilo už dávno od mechnických prístrojov, dokonca aj od quartzových kryštálov. Ani najpresnejšie hodiny na svete však nemôžu dať uspokojivú odpoveď na otázku, čo je čas a čo najpresnejšie atómové hodiny vlastne meria. Podľa Isaaca Newtona sú čas a priestor neoddeliteľnými atribútmi vesmíru. Kvantová fyzika priniesla do celého problému nové aspekty.

Pre fyzikov, rovnako ako pre filozofov tak čas dodnes zostáva veličinou záhadnou a ťažko vysvetliteľnou, i keď aj im čas beží, alebo sa vlečie, chýba im, ale v každom prípade odplynie.

Prelom rokov je príležitosťou, kedy viac ako inokedy „spovedáme“ túto tajomnú veličinu. Nedajte si však pokaziť dobrú náladu – čas aj tak nezastavíte a načo sa usilovať o nemožné. Postrážte si však dobre tú poslednú sekundu pred úderom polnoci, aby ste nezmeškali novoročný prípitok a vyslovenie predsavzatí do roka 2002.