Nejde o najlepších

Eleonóra Bujačková

Čím viac Remarquových románov si človek prečítal, tým menej je ochotný očakávať, že ten, ktorý ešte nedočítal, sa skončí happy endom. Čím viac sme zažili rôznych impulzov, výziev, vyhlásení, tým menej sa zdá byť pravdepodobné, že niektorá z týchto spoločností „porodí“ politickú silu. To je síce pravda v podstate veľmi banálna, predsa je však zaujímavé, ako často, a potom naliehavo treba ju opakovať. Kedykoľvek sa zíde päť-šesť intelektuálov (alebo aj nie), aby meditovali o možnosti založenia novej politickej strany, televízne stanice dokážu z tohto ich „pábenia“ ukovať vnútropolitickú udalosť prvej hviezdnej veľkosti. Stačí postaviť pred kamery postupne niekoľko politikov alebo politológov: Žiadny z nich sa ničoho neobáva, ale všetci sa tvária znepokojujúco. Politika totiž nie je fyzika, v politike je i nemožné možné. Slovenské politické strany navyše majú dosť dôvodov obávať sa čohokoľvek nepredvídaného, pretože im voliči dávajú jasne najavo, že nevyberajú najlepších medzi dobrými, ale prijateľných medzi zlými. Nie nadarmo sa teda ich predvolebné snaženie upiera na to, ako konkurenciu v súťaži poraziť lepšou kampaňou, ale ako ju poškodiť šikovne vymyslenými pravidlami. Je známe, že Davis cup vyhráva to lepšie družstvo, le aby bolo určite lepšie, je vždy potrebné zvoliť povrch a loptičky. Všetko však má svoje hranice a podľa toho, aké pravidlá pre budúce voľby si chcú určiť naši, obrazne povedané tenis by prestal byť tenisom. Aj preto občan fascinovaný spájaním nespojiteľného prepadá apatii, stačí si premietnuť posledné komunálne voľby. S úžasom sleduje účelovo vytvorené politické zoskupenia a akoby už nemal dostatok síl povedať: Dosť! Ešte dobre, že politika skutočne nie je fyzika a nikto z veľkohubých spasiteľov nie je dosť prefíkaný, aby si v nej všetko vyrátal.

Eleonóra Bujačková