Padá sneh, je kalamita

Keď som mal na návšteve priateľa zo zahraničia, zväčša sme cestovali po Bratislave hromadnou dopravou. Nebolo mu to proti vôli, zvyknutý na auto bral to ako zaujímavý zážitok. No stále akoby čosi nechápal, niečo nebolo v poriadku, až to napokon v sebe neudržal. „Vieš, zaráža ma, akí zadumaní, teda smutno zasnení, sú vaši ľudia v tých autobusoch,“ vydal svedectvo svojej neistoty.

Nuž, nechcel by som ho vidieť včera ráno v hlavnom meste krajiny, tak usilovne sa pripravujúcej na vstup do EÚ. Ak by si počkal s kopou ľudí na dopravný prostriedok hromadnej dopravy, určite by mnohé v tomto našom Slovensku pochopil. Cesta do práce, ktorá mi normálne trvá dvadsať minút, sa predĺžila takmer trojnásobne. Stál som na zastávke, analyzoval som v duchu, či má význam čakať alebo sa pustiť peši, no jedno som si želal najviac, aby vedľa mňa stál napríklad niekto z manažmentu Dopravného podniku Bratislavy a nebolo by na škodu, ak by to bol samotný primátor. Ak autobusy nešli, nie je to chybou vodičov, mesto v spolupráci s DPB malo byť na tento (ne)čas pripravené. K tomu sme sa v debate v preplnenom a riadne naštvanom autobuse dostali, odrazu zaznelo: „Nebuďte naivní, oni určite sedia v nejakej komisii a lámu si hlavu, ako a čo robiť. Chybou však je, že nevedia, ako to zvládnuť. Ak by ich neschopnosť kvitla, máme tu máj!“ Keď som minulý týždeň telefonoval s manažérom futbalového klubu Žiliny Karolom Belaníkom, aj on vedel, že v hlavnom meste padlo niekoľko snehových vločiek, a tak začal: „Máte kalamitu, však?“

Juraj Jursa