Myslenie bez slov

Homo sapiens sapiens znamená človek rozumný, teda mysliaci. Už Descartes vyhlásil: „Myslím, teda som.“ Je však myslenie iba záležitosťou ľudí? A musí sa prejavovať iba slovami?

Karteziánska filozofia tvrdila, že myslenia je schopný iba človek. Ako dôkaz jej slúžila skutočnosť, že iba a jedine človek dokáže hovoriť. Ibaže pokiaľ je myslenie výlučne záležitosťou hovoriacich osôb, znamená to, že hluchonemí ľudia nemyslia? Alebo, že nemyslí malé dieťa, ktoré ešte hovoriť nevie? Až v sedemdesiatych rokoch minulého storočia vedci uznali, že aj malé dieťa môže byť schopné trpieť, myslieť a komunikovať. Dovtedy boli všetky prejavy dojčaťa považované za inštinkty.

Vývoj mozgových štruktúr je rovnako búrlivý ako biologický vývoj dieťaťa. Počas prvých mesiacov života vytvoria neuróny v jeho mozgu miliardy spojení. V dvoch rokoch života už je počet „informačných okruhov“ šesťnásobný. Každý neurón je vybavený pätnásťtisícimi synapsiami. V tomto štádiu je mozog schopný vnímať všetky stimulácie, spracúvať získané informácie a učiť sa z nich. Spoje zostávajú mimoriadne aktívne asi do 10 -11 rokov, potom ich hustota a vyťaženosť klesá. Prirodzený vývoj totiž neprebieha iba medzi rôznymi druhmi, ale aj v mozgu, a tak sa málo používané alebo zanedbávané spoje prerušia a v podstate zaniknú. Preto treba poskytovať malému dieťaťu dostatok stimulácií: mozog naozaj rastie učením.

Vedci predpokladajú, že v určitých okamihoch vývoja je mozog schopný prijímať určité typy informácií. Novorodenec má už v prvých chvíľach života vyvinutý emočný okruh, čo znamená, že je schopný emócie nielen cítiť, ale aj prejavovať. Ako ukázal výskum hlasových prejavov novorodencov, plač a krik detí sa mení podľa prostredia, v ktorom sa nachádzajú. Keď je v miestnosti sám, sú jeho prejavy kakofonické, v prítomnosti dospelých, ktorých hlasy pozná, sa stávajú melodické. V tichu vnímajú dospelí detské prejavy, aj keď sú plné hlasných a vysokých tónov, ako pozitívne, v napätej atmosfére rovnaké tóny ešte zvyšujú podráždenosť dospelých. Dieťa sa rovnako vyjadruje rôznymi signálmi, ktoré sú vrodené, presné a univerzálne – ide o výrazy tváre a gestá. Mimické vyjadrenie radosti, upokojenia a úzkosti sú spoločné všetkým deťom. Preto je možné povedať, že v tomto prípade nejde o napodobňovanie dospelých. Dieťa vníma naše emócie, ktoré vyjadrujeme nielen slovami, ale predovšetkým ďalšími prejavmi – mimikou, pohľadmi. Keď dieťa plače, dočká sa nejakej reakcie zo strany dospelých a ich reakciu si zapamätá. Druhýkrát vyskúša iný plač a dočká sa inej reakcie. Postupne sa naučí jednotlivé spôsoby správania rozoznávať a používať. Vedci zdôrazňujú, že takýto postup by nebol možný bez zapojenia pamäti.

Detská pamäť funguje globálne. Táto pamäť je však zároveň selektívna, pretože dieťa si veľmi rýchlo zapamätá informácie dôležité na prežitie. Čím je použiteľnosť alebo emočná hodnota stimulácie väčšia, tým ľahšie si ju dieťa pamätá. Vďaka tejto schopnosti sa prvotné prejavy úzkosti a radosti počas niekoľkých mesiacov vyvinú v pocity komplexnejšie – dieťa začína rozlišovať radosť a smútok, závisť a empatiu, hrdosť a hanbu. Táto oblasť vedomia sa vyvíja zároveň s centrom motoriky. Emočný rozvoj je tak priamo závislý od rozvoja pohybových schopností, ktoré dieťaťu umožňujú poznávať okolitý svet. Mentálny rozvoj predpokladá určitý stupeň fyzického rozvoja. Dieťa musí najskôr objaviť svoje telo, pochopiť priestor, rozvinúť orientáciu. Všetky tieto podnety prichádzajú do mozgu, ktorý ich ukladá, a tým sa rozvíja. Medzi siedmym a desiatym mesiacom je mozog dieťaťa už natoľko rozvinutý, že môže kontrolovať svaly úst a hlasivky. Neskôr prichádza obdobie, keď dieťa spája jednotlivé slabiky do slov, zatiaľ väčšinou bez zmyslu, ale s intonáciou skutočných viet. A jedného dňa konečne naozaj prehovorí.

Na vývoj reči je teda potrebný určitý stupeň rozvoja mozgu. Na druhej strane to však neznamená, že ten, kto nehovorí, nemyslí. Znaková reč hluchonemých je tiež reč. Deti, ktoré nepočujú a nehovoria, sa znakovú reč učia rovnako rýchlo, ako sa deti počujúce učia hovoriť, zdôrazňujú vedci. Tí dokázali ešte jednu zaujímavú skutočnosť. Deti, ktorých jeden rodič je nepočujúci a druhý počujúci, sa naučia oba „jazyky“ rovnako rýchlo. Mozog teda nepreferuje slovný spôsob vyjadrovania pred ostatnými. Učí sa prosto to, čo okolo seba vidí či počuje.

Hovorený jazyk je v mozgu riadený v zónach kortexu ľavej hemisféry v dvoch oblastiach: Brocova oblasť je určená na „tvorbu jazyka“, teda hovorenie, a Wernickeho oblasť na porozumenie. Obe oblasti sa vyvinú až v prvých rokoch života, vznikajú stimuláciou, preto ju u nehovoriacich a nepočujúcich detí pozorovať nemožno. U nich sa zasa vyvinú iné oblasti, ktoré u hovoriacich ľudí chýbajú.

Rozdiel medzi ľuďmi a ostatnými živočíchmi spočíva v tom, že ľudia sú schopní reči. Ibaže ľudia sú schopní reči predovšetkým preto, že sú na reč anatomicky vybavení. Je to viac záležitosť fyzického vývoja než vývoja mentálneho. Napokon, živočíchy majú tiež svoje spôsoby vyjadrovania, možno ich môžeme považovať za určitý druh „reči“.

(mb)