Neporiadok vlastne vyhovuje

Dokáže zlepšiť Sociálna poisťovňa prácu s pohľadávkami?

Sociálna poisťovňa evidovala k polovici minulého roka pohľadávky v hodnote 50,2 mld. Sk, z toho 23,8 mld. Sk tvoria pokuty, penále a poplatky za nesplnenie oznamovacej povinnosti. Asi 70 % tohto objemu pripadá na zamestnávateľov, 20 % na zamestnancov a zvyšok na štát. Uvedené čísla naznačujú, že problémy Sociálnej poisťovne s vyplácaním dôchodkov, nemocenských dávok a so správnym fondom, ako aj pri potrebe reformy sociálneho zabezpečenia, na ktoré potrebuje desiatky miliárd korún, by boli načas vyriešené, keby sa aspoň časť z týchto peňazí vymohla. No rozpočet Sociálnej poisťovne na tento rok predpokladá, že poisťovňa vymôže pohľadávky za 2,2 mld. Sk. Tento nepomer poukazuje na dve veci. V prvom rade na biedu legislatívnych nástrojov pri vymáhaní pohľadávok. Činnosť exekútorov sa síce zlepšila, vymáhanie siahnutím na majetok je účinné, ale pes je zakopaný v činnosti súdov. Ich rozhodovanie stále trvá neúmerne dlho, ten, kto ho chce umelo naťahovať, má na to stále dostatok možností, a pritom práve súdne rozhodnutia sú základom pre činnosť exekútorov. Tomuto problému sa nevenuje dostatočná pozornosť a každá snaha o ohraničenie dĺžky trvania súdneho procesu sa považuje za zásah do nezávislosti ich rozhodovania. V skutočnosti však pravdepodobne ide iba o zástierku, pretože vláde vlastne súčasný stav vyhovuje, hoci to znie nelogicky: Sociálnej poisťovni dlhujú veľké peniaze štátom financované organizácie. Bolo by pre ne veľkou pohromou, keby verejnoprávna Sociálna poisťovňa získala rýchle súdne rozhodnutie o uznaní ich dlhov a začala ich reálne vymáhať. To sa však nedeje a problém je v tom, že na Slovensku platí

nerovnaký meter

na štátne a súkromné firmy, proti ktorým sa v tomto prípade postupuje oveľa razantnejšie. Ak si uvedomíme, že štátom financované organizácie dlhujú Sociálnej poisťovni na odvodoch, treba vysvetliť jednu vec. Finančné plánovanie výdavkov štátnych rozpočtových a príspevkových organizácií počíta s odvodmi priamo v rozpočtových kapitolách rezortov. Jeden osobitný balík je na mzdy, druhý na odvody. No tie v mnohých prípadoch napokon nezaplatia. Možnosti sú len dve: že vyčlenených 38 % mzdových prostriedkov na odvody sú fikcia a štátny rozpočet si umelo zlepšuje bilanciu alebo, že tieto organizácie nedodržiavajú rozpočtovú disciplínu. V každom prípade je to však problém, ktorý by bolo treba seriózne riešiť, aby práca Sociálnej poisťovne s pohľadávkami mohla byť reálna a mala zmysel. Rovnako je neúčinné a zbytočné zo strany Sociálnej poisťovne evidovať fiktívne pohľadávky, ktoré vznikajú predpisom pokút a penále. A tie dosahujú až 23,8 mld. Sk z celkového objemu pohľadávok. Veď ak niekto nezaplatil istinu, vzhľadom na to, že na to nemá alebo pred splnením tejto povinnosti úspešne uniká, možnosť, že zaplatí pokuty a penále je ešte menšia. Oveľa viac ako evidovaniu penále by mala Sociálna poisťovňa pracovať s reálnymi dlhmi. Nie je to však jej problém, ale problémy legislatívy.

Vhodné by bolo

výraznejšie rozlišovať dlžníkov na takých, ktorí zaplatiť chcú, a treba im to umožniť rozložením splátkového kalendára a na takých, ktorí sa tejto povinnosti vyhýbajú. Treba si totiž uvedomiť, že slovenské firmy musia v krátkom čase konkurovať vyspelým zahraničným, ktoré majú tradíciu a dlhé roky technologického náskoku. To pri pretrvávajúcom nedostatku finančných zdrojov a vysokom odvodovom a daňovom zaťažení je viac ako náročné a na podnikateľov by sa už raz nemalo pozerať len ako na platičov odvodov a daní, ale aj ako na zamestnávateľov a tvorcov onej úspešnej obchodnej bilancie, ktorou sa vláda, keď sa jej to hodí, tak rada pochváli. A na to potrebujú investície a trochu pokoja a porozumenia. Na takéto rozlíšenie, ktoré by malo objektívny základ, však treba ekonomické analýzy dlžníkov. Tie chýbajú a ani Sociálna poisťovňa nie je pripravená robiť ich.

Názory na to, či súčasný slovenský právny systém umožňuje

predaj pohľadávok

Sociálnej poisťovne alebo nie, sa rôznia. Isté však je to, že stále v tomto smere pretrváva akýsi ostych, ktorý treba istým precedensom narušiť a vec seriózne rozlúsknuť a zaujať k nej jednoznačné právne stanovisko. To bude v najbližšom období dôležitá úloha pre legislatívcov. Je sympatické, ak novozvolený generálny riaditeľ poisťovne chce s pohľadávkami pracovať a ich aj predávať. Otázka znie: predať 20-miliónovú pohľadávku za polovičnú cenu a vymôcť tak povedzme polovicu? Pri odpovedi na túto otázku bude vždy rezonovať najmä moment transparentnosti tejto operácie a opodstatnenosti predaja (aby sa nepredávali ľahko vymožiteľné pohľadávky súkromným firmám).

Transparentnosť spočíva vo vyhlásení verejnej súťaže a v uverejnení

zoznamu dlžníkov,

opodstatnenosť zasa v spomenutých chýbajúcich ekonomických analýzach. To všetko sú veci, ktoré si práca s pohľadávkami vyžaduje a nové vedenie, zdá sa, že tento problém chce (a objektívne aj musí) riešiť. Vzhľadom na to, o aké veľké finančné objemy pri pohľadávkach vo všeobecnosti ide (105 mld. Sk reštrukturalizácia bánk, vyše 60 mld. Sk daňových a colných pohľadávok, 52 mld. Sk pohľadávok Sociálnej poisťovne, asi 9 mld. Sk Národného úradu práce), možno povedať, že súčasné legislatívne problémy a neujasnenosti práce s nimi svedčia o tom, že v tomto smere výkonná moc (nielen táto vláda, ale aj predchádzajúce) veľa zameškali. Riešenie mnohých problémov sa odsunulo na poslednú chvíľu a je otázne, či za rok a pol, ktorý zostáva do volieb, dokáže pre trh s pohľadávkami vymedziť jasné pravidlá.

Peter Višváder