Štát chybuje, štát napraví?

Komentuje Vladimír Turanský

Poľnohospodárska samospráva má pochybnosti o správnosti obsahu vládnej novely zákona o hospodárskej súťaži. „Predovšetkým nevidieť aspoň snahu reagovať a prezentovať cesty, ako v prijateľnej podobe eliminovať evidentné nepriaznivé globalizačné tendencie a stále rastúci tlak monopolov a ich zoskupení,“ tvrdí. Účelom novely má byť ochrana hospodárskej súťaže a podporiť rozvoj v prospech spotrebiteľov. Zámer je správny, ale spôsob, ako to chce zákon dosiahnuť, začína samospráva spochybňovať. Kritizuje, že monopolných výrobcov sa nepodarilo udržať na „uzde“. Argumenty opierajú o „sústavné a neúmerné zvyšovanie cien bez ohľadu na to, aký to má dosah na iných výrobcov a malospotrebiteľov. A tak naši spotrebitelia neraz ani necítia, že vôbec existuje u nás Protimonopolný úrad”. Poľnohospodári sa cítia dotknutí skutočnosťou, že sa nepodarilo presadiť požiadavku, aby návrhy na úpravu cien monopolných výrobcov posudzovali aj nezávislí experti za účasti samosprávnych orgánov. Navrhujú preto zriadiť Radu SR

na ochranu hospodárskej súťaže, kde by bola zastúpená aj SPPK, SOPK a Slovenská živnostenská komora.

Kritika novely je namierená aj proti praxi obchodných reťazcov, ktoré si kladú neraz likvidačné podmienky, pričom ponúkajú tovar aj na takej kvalitatívnej úrovni, ako si náš zákazník, budúci možný „konzument“ Európskej únie, neželá. Dokazujú to previerky našich inšpekčných orgánov. Kontrolóri však hovoria aj to, že reťazce tlačia našich výrobcov do zvyšovania kvality, čo niektorým našim producentom, pracujúcim stále podľa „osvedčených“ socialistických metód, prekáža. Aj to vraj môže byť dôvod na nevraživosť proti

reťazcom. Porada ekonomických ministrov neodporučila vláde prijať legislatívnu normu, ktorá by obchodné reťazce zošnurovala.

Ak hovoríme o pôdohospodárstve, to za posledných jedenásť rokov transformácie mimoriadne utrpelo, takže slovo „transformácia“ znie v tomto prípade až tragikomicky. Neraz sa prejavovala a ešte stále javí nie ako zmena k lepšiemu, ale skôr ako likvidácia, čo súčasné čísla agrokomplexu potvrdzujú. Nemal by štát, ktorý je, žiaľ, neraz stotožňovaný s politickými stranami a politikou, za čo môžu politici vďaka svojmu štýlu práce, tieto omyly napraviť? Preto sú požiadavky na zabezpečenie čo najobjektívnejšieho rozhodovania o najdôležitejších problémoch ochrany nášho trhu asi legitímne, či sa to niekomu páči alebo nie.