Usmernenie MF SR (IV)

k zákonu č. 358/2000 Z. z. a č. 466/2000 Z. z., ktoré menia a dopĺňajú zákon č. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov

Minulý týždeň v stredu, vo štvrtok a v piatok sme uverejnili tri časti tohto rozsiahleho dokumentu, ktorým ministerstvo financií usmerňuje podnikateľov pri pochopení jednotlivých ustanovení nového zákona o daniach, platného od januára tohto roka. Dnes prinášame štvrtú, záverečnú časť.

K § 41 ods. 3 písm. a)

Ustanovenie sa dopĺňa o spôsob vysporiadania dane z nepeňažného príjmu zo sociálneho fondu, ak takéto plnenie poskytne zamestnávateľ len v nepeňažnej forme, keď nie je možné zrážku dane vykonať. Takýto nedoplatok dane si bude môcť daňovník s účinnosťou od 1. januára 2001 vysporiadať prostredníctvom ročného zúčtovania preddavkov na daň alebo podaním daňového priznania.

K § 41 ods. 4

Ustanovenie sa spresňuje tak, aby platiteľ dane, ktorý vypláca zdaniteľnú mzdu za viac kalendárnych mesiacov, vypočítal preddavok na daň tak, akoby táto mzda bola vyplatená v jednotlivých mesiacoch, ale len v jednom zdaňovacom období (nie za viac zdaňovacích období).

K § 41 ods. 6

Novým znením ustanovenia sa určuje jednotne lehota na odvod preddavkov na daň z príjmov zo závislej činnosti a z funkčných požitkov pre všetkých platiteľov dane – do piatich dní po vykonanom vyúčtovaní miezd. Správca dane však na žiadosť platiteľa môže určiť odvod preddavkov na daň inak.

K § 41 ods. 7

Z tohto ustanovenia vyplýva, v ktorých prípadoch nemusí platiteľ dane vybrať preddavok na daň podľa predchádzajúcich odsekov. Ide napr. o prípady, keď na území Slovenskej republiky zamestnáva svojich zamestnancov osoba s bydliskom alebo so sídlom v zahraničí, pričom tejto osobe vznikne na území Slovenskej republiky stála prevádzkareň až uplynutím lehoty ustanovenej zákonom alebo zmluvou o zamedzení dvojitého zdanenia, keď do vzniku stálej prevádzkarne nie je možné zabezpečiť preddavkové zdaňovanie príjmov podľa tohto ustanovenia. Rovnako aj v prípadoch tzv. ekonomického prenájmu pracovných síl (§ 6 ods. 2) je podľa tohto ustanovenia možné, aby preddavky z príjmu „prenajatého zamestnanca“ nezrážal „ekonomický“ zamestnávateľ s bydliskom alebo so sídlom na území Slovenskej republiky, ak si tento „prenajatý“ zamestnanec bude platiť preddavky na daň podľa § 40. Tento zamestnanec bude však povinný preukázať zamestnávateľovi, že platí preddavky na daň podľa § 40 ods. 7, ktoré mu určil správca dane rozhodnutím na jeho žiadosť. Toto ustanovenie sa použije aj v prípade, ak zamestnávateľ s bydliskom alebo so sídlom na území SR vysiela svojich zamestnancov na práce do zahraničia a príjem za prácu vykonávanú v zahraničí podľa zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia nepodlieha zdaneniu na našom území.

K § 44 ods. 5 písm. a)

Ide o nevyhnuté legislatívne spresnenie súvisiace s možnosťou poberať súčasne príjmy zo závislej činnosti a funkčné požitky a príjmy zdaňované paušálnou daňou.

K § 44 ods. 6 a ods. 10

Legislatívnym spresnením ustanovenia sa jednoznačne umožňuje za ustanovených podmienok znížiť úhrn príjmov zo závislej činnosti na konci roka aj o tie sumy zaplatené na doplnkové dôchodkové poistenie zamestnancov, ktoré nebolo možné uplatniť v priebehu roka [len do výšky ustanovenej v § 6 ods. 12 písm. b)].

Vzhľadom na zavedenie povinnosti vykonať ročné zúčtovanie preddavkov na daň len na základe žiadosti daňovníka bol text štvrtej a piatej vety vypustený z ustanovenia ako neaktuálny. Vzhľadom na to, že zákon č. 466/2000 Z. z. nadobudol účinnosť 1. januára 2001, je od tohto termínu zrušená aj oznamovacia povinnosť zamestnávateľa uvedená v tomto ustanovení platnom do 31. decembra 2000.

K § 48 ods. 1

Zmenou ustanovenia sa umožňuje daňovníkovi vo vyhlásení určiť 1 % ním zaplatenej dane na úhradu taxatívnych výdavkov len v prospech právnickej osoby.

K § 49 ods. 2

Vzhľadom na skutočnosť, že zákon č. 366/1999 Z. z. v § 18 ods. 5 priamo menovite vymedzil daňovníkov nezaložených alebo nezriadených na podnikanie, pričom FNM a NBS nie sú v uvedenom odseku, ale predmet ich dane je vymedzený osobitne, je nutné riešiť aj podanie priznaní k dani z príjmov právnických osôb týchto subjektov. Doterajšie znenie § 49 ods. 2 riešilo osobitne len daňovníkov nezaložených alebo nezriadených na podnikanie. Odborové organizácie podľa zákona č. 466/2000 Z. z. nepodávajú priznanie, ak majú okrem príjmov, ktoré nie sú predmetom dane, a príjmov zdaňovaných osobitnou sadzbou dane zrážkou, aj v prípade, ak majú príjmy z členských príspevkov oslobodených od dane. Vzhľadom na skutočnosť, že zákon č. 466/2000 Z. z. nadobúda účinnosť k 1. januáru 2001, pričom termín na podanie daňového priznania za rok 2000 je po tomto termíne, platia uvedené ustanovenia aj na podanie priznaní za rok 2000.

K § 50 ods. 4, 5, 7, 8, 9 a 10

Ustanovenia spresňujú spôsob platenia preddavkov na daň z príjmov. Vzhľadom na skutočnosť, že zákon č. 466/2000 Z. z. nadobúda účinnosť už k 1. januáru 2001, sú uvedené ustanovenia o platení preddavkov účinné začnúc rokom 2001.

V súlade s pôvodným znením § 50 ods. 4 daňovník, ktorý vznikol v priebehu kalendárneho roka, platil preddavky podľa predpokladanej dane. Doplnené, resp. zmenené znenie § 50 ods. 4 však priamo určuje spôsob platenia preddavkov daňovníkov, ktorých vznik predchádzal zánik bez likvidácie (ak zániku spoločnosti predchádza jej zrušenie s likvidáciou, spoločnosť v likvidácii neplatí preddavky). V uvedenom prípade teda už nie je platný spôsob určovania preddavkov na základe predpokladanej dane, ale takto vzniknutí daňovníci platia preddavky vo výške určenej priamo v zákone. V súlade s pôvodným znením § 50 ods. 4 na základe výšky predpokladanej dane platil preddavky aj daňovník, ktorému nevnikla povinnosť zaplatiť daň za predchádzajúce zdaňovacie obdobie (vykázal v predchádzajúcom zdaňovacom období stratu). Zákon č. 466/2000 Z. z. neurčuje takémuto daňovníkovi povinnosť platenia preddavkov na daň za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, za ktoré vykázal stratu. Na platenie preddavkov za I. štvrťrok (do lehoty podania priznania, v ktorom je uvedená strata alebo nulová daňová povinnosť) sa však na predmetného daňovníka uplatňuje spôsob platenia preddavkov podľa § 50 ods. 7 zákona (posledná známa daňová povinnosť).

Rovnako zákon č. 466/2000 Z. z. zmenil predtým používanú legislatívnu skratku „termín“ pre podanie priznania na „lehota“. Cieľom tejto zmeny je zámer, aby nedochádzalo k nejednoznačnému výkladu, napr. pri platení preddavkov podľa výšky dane za predchádzajúce zdaňovacie obdobie (najmä v prípade, ak preddavky podľa poslednej známej dane sú vyššie). To znamená, že do 31. marca platí daňovník preddavky podľa poslednej známej dane bez ohľadu na skutočnosť, v akom dátume do 31. marca bolo podané daňové priznanie, v ktorom je uvedená daň za predchádzajúce zdaňovacie obdobie.

K § 50 ods. 11

Doplnené znenie tohto ustanovenia umožňuje správcovi dane znova povoliť platenie preddavkov inak (rovnako, ako to bolo pred 1. januárom 2000, resp. nadobudnutím účinnosti zákona č. 366/1999 Z. z.). Zámerom znenia je objektivizovať platenie preddavkov tak, aby minimalizovalo rozdiely medzi zaplatenými preddavkami a skutočne vypočítanou daňou, na ktorú sú platené preddavky. To znamená, že legislatívne má správca dane možnosť určiť na základe odôvodnenej žiadosti preddavky aj inak, ako určuje zákon . Ustanovenie § 50 ods. 10 umožňuje správcovi dane stanoviť platenie preddavkov inak v prípade vzniku stálej prevádzkarne vzniknutej na základe časového testu (neobmedzuje však správcovi dane využiť všeobecnú právomoc na stanovenie preddavkov inak aj vo všetkých iných prípadoch). Vo všeobecnosti však stála prevádzkareň (t. j. daňovník podľa § 17 ods. 3 zákona č. 366/1999 Z. z.) platí preddavky na daň rovnakým spôsobom ako daňovník so sídlom na území Slovenskej republiky. V súlade s § 53 ods. 2 zákona č. 366/1999 Z. z. sa aj na tohto daňovníka vzťahujú navyše aj ustanovenia § 53 o zabezpečení dane. Z uvedeného dôvodu môže správca v súlade s ustanovením § 53 ods. 5 v uvedených prípadoch rozhodnúť o neuplatňovaní zabezpečení podľa § 53 ods. 2, a to aj v prípadoch, ak napr. v intenciách § 50 nevznikla stálej prevádzkarni povinnosť platenia preddavkov z dôvodu aplikácie ustanovení § 50 (napr. vykázaná strata).

K § 58b

Ustanovenia o limitovaní odpisov osobných dopravných prostriedkov sumou 450 000 Sk a limitovaní nájomného za veci s právom kúpy prenajatej veci pri osobných dopravných prostriedkoch (t. j. nejde o prípady nájomného bez uplatnenia práva kúpy prenajatej veci, na ktoré sa uvedený limit nevzťahuje ) sumou 550 000 Sk nadobudli účinnosť od 1. januára 1999 na základe zákona č. 397/1998 Z. z., preto aj v týchto ustanoveniach sa zdôrazňuje, že toto ustanovenie sa nevzťahuje na tento druh hmotného majetku obstaraného do 31. decembra 1998. Obdobne sa postupuje aj pri majetku uvedenom v § 25 ods. 2 písm. b), t. j. pri rozhlasových a televíznych prijímačoch, prístrojoch pre záznam a reprodukciu zvuku alebo obrazu (kód KP 32.3).

Pri nehmotnom majetku sa jeho spôsob a doba odpisovania zosúladila s účtovnými predpismi a zároveň sa zvýšila vstupná cena na účely odpisovania zo sumy vyššej ako 20 000 Sk na sumu vyššiu ako 40 000 Sk. Preto z dôvodu posunutia hranice rozhodujúcej pre zaradenie do nehmotného majetku sa umožňuje nehmotný majetok v ocenení 40 000 Sk a menej, a súčasne aj odpisovanom k 31. decembru 1999, jednorazovo doodpisovať v roku 2000 alebo postupne v súlade s účtovnými predpismi.

Ak ide o ostatný nehmotný majetok, rozdiely vzniknuté k 31. decembru 1999 z dôvodu odlišného účtovného a daňového odpisovania sa vysporiadajú v základe dane daňovníka v rokoch 2000 - 2002.

Technické zhodnotenie vykonané na jednotlivom samostatne odpisovanom majetku, neprevyšujúce v úhrne za zdaňovacie obdobie 20 000 Sk a menej, je priamo uznaným daňovým výdavkom, a to vrátane roku 2000. Vzhľadom na skutočnosť, že zákon č. 466/2000 Z. z. bol uverejnený v Zbierke zákonov až pred skončením zdaňovacieho obdobia roku 2000, v prípade, ak daňovník v priebehu roku 2000 zahrnoval toto technické zhodnotenie do vstupnej alebo zostatkovej ceny majetku, pričom k 31. decembru 2000 neupravil základ dane podľa § 58b ods. 6 zákona č. 466/2000 Z. z., nebude správca dane tento postup pozastavovať.

K prílohe č. 2

Doterajšia vyhláška FŠÚ č. 164/1980 Zb. o jednotnej klasifikácii stavebných objektov bola nahradená novou Klasifikáciou stavieb (na báze klasifikácií platných v EÚ), ktorá bola vydaná Opatrením ŠÚ SR č. 128/2000 Z. z. s účinnosťou od 1. mája 2000.

Z tohto dôvodu bolo potrebné prepracovať prílohu č. 2 zákona o daniach z príjmov v časti zaradenie budov a stavieb do 4. a 5. odpisovej skupiny podľa novej Klasifikácie stavieb.

Ing. Eva Šimková

generálna riaditeľka sekcie daňovej a colnej

MF SR