Človek a navigačné stratégie

Podľa najnovších vedeckých poznatkov sa človek riadi dvoma navigačnými stratégiami. Napríklad vodič idúci tunelom sa môže zamerať na jeho východ alebo sa riadi zvodidlami. Rovnaké stratégie sa aplikujú pri chôdzi. V prvom prípade oko zameria cieľ, telo sa otočí jeho smerom a človek vykročí. V druhom prípade analyzuje mozog na prechádzanej trase obraz za obrazom.

Tento proces sa nazýva optický tok. Dalo by sa povedať, že druhá stratégia sa môže opísať výrokom „cesta je cieľ“ a prvá „cieľ je cieľ“. Obidve vedú k cieľu, ale doteraz sa ich nepodarilo skúmať oddelene. To je však dôležité na pochopenie faktorov, ktoré ovplyvňujú mobilnosť. U robotov to zodpovedá vyriešeniu problému rýchleho a efektívneho pohybu v budovách alebo samostatného zvládnutia väčších vzdialeností.

Profesor William H. Warren z Brownovej univerzity v Providence, štát Rhode Island, vyvinul s kolegami Mikeom Tarrom, Lesliem P. Kaelblingom a Andrewom Duchonom VR systém, ktorý vie obidve spomínané stratégie od seba oddeliť. V Metcalf Research Laboratory tak vzniklo zariadenie v hodnote 125 000 dolárov.

Warren si položil otázku: Keď príde človek do nového zamestnania, naučí sa, kde je jedáleň, toaleta a kde sedia jeho kolegovia. Po určitom čase sa naučí používať skratku, aby sa vždy nemusel vracať do svojej kancelárie. Ako to robí?

„Na túto otázku má odpovedať virtuálna realita. V nej môžeme nastaviť tie parametre, ktoré do detailov zmenia prostredie - a ukázať, ako na ne človek reaguje,“ hovorí Warren. „Môžeme ukázať, ako sa učíme v pohybe.“

Takéto pokusy urobil Warren vo veľkej miestnosti bez zariadenia a s bezpečnostným systémom pri vchode. Pred každým oknom viseli čierne závesy. Steny miestnosti boli z tehál, na podlahe bol modrý koberec a hore kovový visutý strop s koľajničkami, na ktorých boli pripevnené mikrofóny a senzory.

Po nasadení VR helmy a okuliarov sa človek ocitol buď na útese, prechádzal sa v lese, alebo išiel v meste cez ulicu či cez široké pole. Probandi sa riadili pokynmi vedcov, ktorí im kázali sledovať červené blikajúce svetlá alebo hľadať predmety na poli, a potom sa vrátiť rovnakou cestou späť.

Po každom kroku a otočení hlavy sa zmenil vnímaný obraz. Virtuálne prostredie vyrábal počítač stojaci v rohu miestnosti. Obrazy sa obnovovali 60-krát za sekundu. Pohyby sledovali ultrazvukové senzory, ktoré informácie prenášali rýchlosťou zvuku.

Vedci dobrovoľníkov požiadali, aby išli k virtuálnym dverám a prostredníctvom optického toku vložili obrazec prostredia, ktoré sa mierne odchyľovalo od smeru chôdze. Keď sa probandi pri chôdzi k dverám riadili optickým tokom, cieľ minuli. Keď sa však pozerali priamo na dvere, neminuli ich.

Dôležitosť optického toku pritom závisela od množstva informácií, ktoré probandi museli spracovať. Keď totiž videli iba dvere, mohli ísť priamo k nim a nič iné ich nerozptyľovalo.

(TASR, dan)