Samizdatové Navrávačky

Spisovateľ Dominik Tatarka (1913 - 1989) je legendou medzi našimi literátmi. Nielen tvorbou, ale aj životom, občianskym postojom a bojom za slobodu, ktorú si najviac cenil. Hneď v prvý deň vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na Slovensko, 21. augusta 1968, verejne vystúpil proti okupácii na bratislavskom námestí. Normalizátori mu nevedeli odpustiť, zakázali mu publikovať a šikanovali ho až do smrti. Jeho knihy vychádzali v zahraničí. Medzi nimi aj Písačky.

„Môj syn Jan mi priniesol Písačky. Začala som to čítať a hneď ma to chytilo, až som sa rozhodla, že autorovi napíšem. Nikdy predtým som to neurobila. D. Tatarkovi som napísala list, v ktorom bol rozbor knihy aj výzva, že závidím tej hrdinke,“ zdôvodnila mi pražská učiteľka češtiny a literatúry Eva Štolbová svoj podnet, ktorý prerástol vo veľkú lásku. Mala vtedy 53 rokov a osudové tušenie, že je to ten správny muž. Po výmene piatich listov sa stretli, keď 23. 8. 1985 prišla za ním do Bratislavy. Potom boli spolu každý víkend. „Víkendy sme trávili v hoteloch na rôznych miestach, kde vzniklo 20 nahratých pások rozhovorovo - Navrávačiek. Prvýkrát vyšli knižne v roku 1988 vo vydavateľstve Index Společnost pro českou literatúru v zahraničí v Kolíne nad Rýnom,“ opisuje osud samizdatovej literatúry autorka E. Štolbová.

Disidentské pokusy s vydaním Navrávačiek boli aj na Slovensku, no v upravenej podobe. Až začiatkom tohto roka sa zásluhou Literárneho informačného centra v Bratislave dostávajú autentické hovorové záznamy v pôvodnej podobe do knižnej podoby. „Vtedy už mal problémy s písaním a chcel, aby to vyšlo knižne,“ dodala E. Štolbová. Nedávno prišla knihu predstaviť do Bratislavy, kde záujem o autogramy prejavil aj Albert Marenčin (vľavo), osobný priateľ D. Tatarku.

Pavol Erdziak