Všetci veľa stratili a len málo sme získali

Bilancia jedenástich rokov „raného“ kapitalizmu v slovenskom vydaní

Podľa správy Európskej komisie o efektívnosti štrukturálnych fondov určených na podporu najchudobnejších regiónov bude trvať desaťročia, kým sa vo výške priemerných príjmov dostaneme na úroveň súčasných členských štátov Európskej únie, a to aj napriek každoročnej pomoci v hodnote desiatok miliárd EUR. Dokument v tejto súvislosti varuje, že ak budeme pokračovať v rovnakom pomalom raste ako terajšie najchudobnejšie štáty EÚ - Portugalsko, Španielsko, Grécko, ktoré dostávajú miliardy zo štrukturálnych a kohéznych fondov, bude trvať desaťročia, kým sa naša úroveň produktivity dostane na „zdravú“ úroveň. Rovnaké prognózy vyslovili aj domáci experti. Podľa nich aj keby sme zaznamenali vyšší rast ako v súčasných kohéznych krajinách za uplynulé desaťročie, naša súčasná úroveň HDP na obyvateľa naznačuje, že proces približovania bude trvať niekoľko generácií. Dokonca aj keby rast dosiahol úroveň Írska, ktoré má najrýchlejšie rastúcu ekonomiku EÚ (nad 10 %), stále by trvalo dvadsať rokov, kým by sa úroveň HDP na obyvateľa dostala na 90 percent jej súčasného priemeru. Príliš veľké rozdiely v príjmoch v porovnaní s vyspelou Európou sú najčastejším argumentom pri hodnotení uplynulých transformačných rokov. Za jedenásť rokov sa na kapitalizme podarilo mnohým ľuďom zarobiť, iní boj so zákonmi trhu prehrali. Dokumentujú to aj výsledky rôznych odborných prieskumov, kde s rastúcou nezamestnanosťou a znižujúcou sa životnou úrovňou svoj sentiment po socialistickom živobytí vyjadruje čoraz viac občanov.

Nožnice výšky príjmu a sociálneho postavenia sa v SR podstatne roztvorili: najvyššiu mzdu dosiahne podľa štatistického úradu päťdesiatročný muž pracujúci v Bratislave ako riaditeľ peňažného ústavu. Najnižší plat dostane osemnásťročná šička zo stredného Slovenska pracujúca v textilnom priemysle. Vo všeobecnosti možno povedať, že na nový hospodársky systém najviac doplatili tí, ktorých povolanie patrilo v minulom režime medzi najprestížnejšie, pričom dnes pre nich nie je uplatnenie. Najlepším príkladom sú baníci, ktorí koncom osemdesiatych rokov poberali viac ako dvojnásobok vtedajšieho priemerného platu (ten bol okolo 3196 korún) a teraz sa ich príjmy pohybujú na konci príjmovej tabuľky. Na svoje súčasné finančné postavenie si môžu „ťažkať“ zástupcovia vedeckých profesií a tzv. inteligencia v štátnych a rozpočtových organizáciách. Ich možnosti sa síce po novembri 1989 nepomerne rozšírili, avšak platové ohodnotenie ich vzdelaniu väčšinou nezodpovedá. Napríklad mladý vedec v akademickom ústave dostane približne 6,5 tisíca Sk. Ešte horšie je na tom učiteľ: ako absolvent fakulty môže očakávať nástupný plat okolo 5300 Sk hrubého, lepšie nie sú na tom ani začínajúci lekári.

Podľa jednej ekonomickej a politickej analýzy Slovenska pohľadom britského denníka Financial Times, 5,5 milióna obyvateľov Slovenska patrí medzi najchudobnejších v strednej Európe. Napriek niektorým úspechom bude cesta k ekonomickej prosperite úmorná. Politické zmeny sa poľahky uskutočnia za pár mesiacov, na ekonomické potrebujeme 7 - 8 rokov, ale sociálne zmeny sa uskutočnia až za šesťdesiat rokov. Dnes ešte stále platíme za mnohé nerozumné kroky, ktoré sme urobili od roku 1989. Rozpad fungujúcich trhov neznamenal automatický a bezproblémový prechod na západné trhy, pričasté menenie daňových predpisov neprospelo stabilite daňovej sústavy, absencia dlhodobej stratégie väčšiny podnikov iba zvyšuje neúmernú nezamestnanosť. A tak na to, že sa efekt makroekonomických výsledkov rozmení na mikroekonomickú oblasť, si občan ešte nejaký ten čas počká.

Eleonóra Bujačková