Predaj nesmie byť len o cene

Čím na dlhší čas uzavretý kontrakt, tým lepšie

Zvýšenie ceny plynu pre podnikateľov i domácnosti, ale i pripravovaná privatizácia časti SPP, to sú témy, ktoré sú v poslednom čase v centre pozornosti všetkých médií. Podrobnejšie o nich, napríklad o tom, čo môže byť prínosom privatizácie alebo o význame dlhodobých kontraktov s dodávateľmi plynu, hovoríme v nasledujúcom rozhovore s generálnym riaditeľom SPP Pavlom Kinčešom.

Potrebu zvýšiť ceny plynu pre všetky kategórie odberateľov ovplyvnil obrovský boom rastu ceny ropy na svetových trhoch, od ktorých sa odvíjajú aj ceny plynu. Ďalším faktorom bol pokles kurzu SKK oproti USD, lebo dodávateľovi platíme za plyn v dolároch. V tejto súvislosti sa ozvali hlasy, že by strata z nákupu nebola taká veľká, keby sa kupoval plyn za marky. Záležalo vraj len od schopného manažmentu, aby s ruským dodávateľom vedel svoj návrh presadiť. Existovala reálne takáto možnosť?

- Plynárenstvo a kontrakty v plynárenstve sa uzatvárajú na 15 - 20 rokov. To znamená, že my dnes znášame alebo berieme výhody, ale i nevýhody kontraktu, ktorý uzatvorili naši predchodcovia. Keď je kontrahovaná cena v dolároch a momentálne sa zhoršuje kurz koruny oproti doláru, nemôžem preskočiť na marku. A keď mi to zasa nevyhovuje, tak sa vrátim späť. Je to dlhodobá záležitosť. Zmena kontraktu má svoje pravidlá. Preto si vôbec neviem predstaviť, žeby sa dali robiť v súčasnosti nejaké zmeny v spôsobe platieb. Dlhodobý kontrakt zabezpečuje určité

pravidlá hry,

ktoré sú raz výhodné pre jedného, raz pre druhého. Keď sa na problém pozrieme jednostranne, ten druhý by vlastne mal súhlasiť so svojou nevýhodou.

Čiže nie je možné dohodnúť sa s ďalšími plynárenskými spoločnosťami, ktorým sa tranzitným plynovodom dodáva plyn, a spoločne pritlačiť na „Rusa“, aby platby boli v markách?

- Každý z odberateľov si individuálne uzatvára kontrakty, a aby sme spoločne na niekoho pritlačili, musíme mať rovnaký záujem. V tomto prípade si neviem predstaviť, že by nejaká iná plynárenská firma mala mať náš záujem zmeniť kontrakt v dolároch na marku. Nemožno tiež zabúdať na skutočnosť, že my si nemôžeme dovoliť nakupovať významné množstvá bez kontraktu. Pretože z Ruska významné množstvá nakupujeme, sme viazaní dlhodobým kontraktom. Keď ich neodoberieme, tak dostaneme sankcie alebo penalizáciu. Na druhej strane

dlhodobý kontrakt

má obrovské výhody. Je zárukou spoľahlivých, nepretržitých dodávok. Samozrejme, jeho uzatváranie si vyžaduje dlhodobú prípravu, diplomaciu, náročné rokovania o cene a podobne. To si uvedomujú všetky významné plynárenské spoločnosti v Európe. Preto sa snažia uzatvoriť kontrakty na čo najdlhšie obdobie. Myslím si však, že táto téma by nemala byť predmetom verejnej diskusie. Čím viac sa totiž otvára, tak si každý myslí, že jej rozumie.

V Hospodárskom denníku sme už viackrát informovali o význame pracovnej komisie na prípravu privatizácie SPP, ktorá má včas hľadať a pripravovať riešenia, aby sa predišlo možným oneskoreniam v procese jej privatizácie. Minister Ľubomír Harach potvrdil, že rezort hospodárstva má v tejto komisii svojho zástupcu. Má ho aj SPP?

- Sú tam dvaja zástupcovia ministerstva hospodárstva. Štátny tajomník Ján Sabol a členom komisie som aj ja.

Minister hospodárstva zdôraznil, že zákon o verejnom obstarávaní je pre prípad transformácie a privatizácie ťažkopádny a práve fakt, že sa podľa neho pri výbere poradcu striktne postupovalo, vyvolal dojem, že sa privatizácia vlečie. Navyše, musí sa novelizovať zákon o veľkej privatizácii. Problém vraj predstavujú aj niektoré majetkovo-právne veci. Môžete byť konkrétnejší?

- Museli sme preukázať spôsob nadobudnutia majetku, čo nie je zložité, pokiaľ ide o posledných dvadsať rokov. No my máme plynárenské zariadenia i nehnuteľnosti, ktoré sa rekonštruovali alebo inštalovali v historických lokalitách a budovách, kde boli staré plynárne. Sú to stavby aj spred dvesto rokov. A tam chcú od nás doklad o spôsobe nadobudnutia toho majetku. Ak však nevieme preukázať spôsob nadobudnutia majetku, z právneho hľadiska nie sme pripravení na privatizáciu. Jedna vec je teda právny pohľad, druhá zákon, tretia realita.

Stihnú sa teda pri takýchto komplikáciách avizované termíny postupu privatizácie?

- My sme pripravení. Čakáme na novelizáciu spomínaného zákona. Na druhej strane - ak sa termíny posunú, nikdy nebude

vinná vláda,

nikdy nebudú vinní tí, ktorí robili zákony, ale my, lebo sme to a to neurobili načas. Chceme však zdôrazniť, že či už v SPP alebo na úrovni spomínanej komisie sa robí všetko preto, aby sa termíny stihli.

V novembri počas návštevy šéfa ruského Gazpromu R. Viachireva zazneli vyjadrenia od predstaviteľov ruskej strany, že sa o výstavbe južnej vetvy plynovodu Jamal rozhodne do konca decembra. Zatiaľ však táto otázka zostáva otvorená. Najmä pre postoj poľskej strany. Máte nové informácie?

- Nie. Na pozvanie Gazpromu mám ísť na prelome mesiaca február a marec do Moskvy, kde sa uskutoční aj valné zhromaždenie Slovrusgazu. Podľa mojich informácií poľská strana už nestojí na tých argumentoch a námietkach, ako stála pred tromi-štyrmi mesiacmi. No rokovania hlavne medzi poľskou a ruskou stranou stále pokračujú. Z nášho hľadiska ide však o obrovskú investičnú príležitosť. Významnú zákazku, ktorá by znamenala prínos pre národné hospodárstvo, štátny rozpočet, priniesla by zníženie nezamestnanosti a pod. Hodnota nášho podielu by mala byť zhruba

2 mld. USD,

čiže asi sto miliárd korún. A tieto investície by zostali na Slovensku.

Viacerí odborníci sa zhodujú v názore, že Poliaci by neboli proti a neargumentovali dobrými vzťahmi s Ukrajinou ( južná vetva má zámerne obísť jej územie), keby plynovod z Poľska smeroval nie cez územie východného Slovenska, ale cez Považie. A váš názor?

- Keby išiel cez Považie, tak vlastne by sme prišli až o tri štvrtiny tranzitu. Samozrejme, Poliaci sa snažia maximálne natiahnuť rúru cez svoje územie čo najviac, lebo tranzit bude prinášať zisky. Ale na trase cez Považie by museli byť vybudované nové kompresorové stanice, aby sa jednoducho plyn mohol posúvať ďalej. Ak by išla trasa cez východné Slovensko, zhruba na 400 km máme štyri kompresorové stanice, ktoré majú modernú technológiu a sú schopné zvýšiť svoj výkon. Pritom každá takáto kompresorová stanica stála jeden až dve miliardy korún v starých cenách. Ak by sa museli budovať nové, cena dopravovaného plynu by sa logicky zvýšila.

Kto to zaplatí?

Ruská strana? Tá nemá na to. Nemecké plynárenské spoločnosti? Tie si povedia, radšej odoberieme plyn z Dánska alebo od iného dodávateľa.

Proti zvýšeniu ceny plynu protestovali viacerí odberatelia s argumentmi, že ich položí doslova na lopatky. Sú v tejto súvislosti pravdivé informácie, že napríklad Želba Spišská Nová Ves, ktorá je v strate, chce kupovať plyn od Nafty a nie od SPP?

- Ešte pred zvýšením cien plynu nám bola Želba dlžná vyše 240 miliónov korún. Dlhodobo sme pritom pre problémy v podniku a sociálnu situáciu boli zhovievaví, aj keď je to dôvod na kritiku, že nehospodárne nakladáme so zverenými prostriedkami. Po zvýšení ceny plynu zrazu niekto povedal: keď tak urobíte, my skrachujeme. Ja o tom pochybujem, že keby sme pristúpili na iné návrhy, boli by schopní vyrovnať svoje pohľadávky za tri roky dozadu. Jednoducho, dnes je to súkromný podnik. Chápem, že ide o spoločenský záujem nezvyšovať nezamestnanosť, ale to treba riešiť na úrovni rezortu, nie podniku.

Bude teda Želba kupovať lacnejší plyn od Nafty Gbely?

- Áno, je tu taký návrh. Plyn priamo z ťažobných ložísk Nafty je vraj lacnejší ako ten, ktorý nakupujeme od ruského dodávateľa za svetové ceny. Jedna vec je však kupovať

plyn na poli

bez kompresorovej práce, bez stáleho tlaku, bez transportu. Je mylné sa domnievať, že plyn, ktorý kupujeme od Nafty Gbely sa dá predávať koncovému zákazníkovi za rovnakú cenu. Veď náklady na distribúciu nie sú zanedbateľné.

Lenže Želba, ktorá má špecifickú polohu, lebo sa nachádza veľmi blízko ťažobných miest, argumentuje, že pri odbere vyťaženého plynu by náklady na distribúciu boli prakticky nulové...

- Plyn sa ťaží aj v Nafte Záhorie aj na východnom Slovensku blízko samotnej Želby. Tak, o ktorý plyn majú záujem? Z východu alebo zo západu, alebo z Nafty Gbely. Oni chcú kupovať plyn, ktorý je čerstvo vyťažený, bez nákladov na prepravné cesty. Kto ich zaplatí?

Ja vás chápem, ale na druhej strane sa hovorí, že z ceny plynu tvoria náklady na dopravu a distribúciu asi 90 halierov za kubík. Preto odoberanie plynu, kde sa ťažia síce len veľmi malé množstvá, by vraj mohlo byť pre Želbu určité východisko.

- Je to veľmi zjednodušený pohľad. Nemožno zabúdať, že plyn z našich ložísk je inej štruktúry a konzistencie ako ruský. Obsahuje oveľa viac nečistôt atď. Preto sa pýtam, či sú na to pripravení, ak im plyn spôsobí škodu na zariadeniach?

Padlo už v otázke Želba definitívne rozhodnutie?

- Nie. Uskutočnili sa rokovania na ministerstve hospodárstva, ale my sme spomínaný návrh odmietli. Sme ochotní súhlasiť, že budú kupovať plyn od Nafty Gbely, ale na druhej strane chceme, aby platili

svoje dlhy

voči Slovenskému plynárskemu priemyslu.

Pokiaľ ide o rast ceny plynu, veľkoodberatelia tvrdia, že ich ceny v nedávnej minulosti vlastne krížovo dotovali nízke ceny pre obyvateľov. Pritom v každej vyspelej spoločnosti je to tak, že čím väčší odberateľ, tým výhodnejšie ceny. Na argumenty SPP o potrebe zreálniť ceny plynu tvrdia, že kým nenastal boom ceny ropných produktov na svetových trhoch, tak ceny pokrývali náklady SPP na nákup a distribúciu.

- Áno. Možno by sme ešte mohli debatovať o miere inflácie, ale v zásade majú pravdu. Ale máme pravdu aj my. Nedá sa povedať, že tento rok už nebudeme zvyšovať ceny, lebo sme sa na nedávnom zvýšení dohodli. My musíme reagovať na

rast cien

na svetových trhoch. Keďže OPEC znižuje ťažbu a zvyšuje ceny, je pravdepodobné, že ceny plynu budú aj naďalej rásť.

V súvislosti s privatizáciou SPP ako jedného z najziskovejších podnikov v SR, vďaka tranzitnému plynovodu sa ozývajú už dlho hlasy, že jej cieľom je len výpredaj národného majetku kvôli splneniu sľubov o vyplatení dlhopisov. Čo vy očakávate od privatizácie, môže byť pre podnik prínosom?

- Vstup strategického investora má obrovský význam. A nielen pokiaľ ide o cenu za odpredaný podiel SPP. Cena je určite prioritou, ale nie jedinou. My potrebujeme mať takého spolumajiteľa, ktorý zabezpečí budúce kontrakty. Naše kontrakty s ruským dodávateľom sú do roku 2008. Ešte nevieme, či

nový kontrakt

uzavrieme v markách alebo v dolároch. Stačí sa však pozrieť na plynárenskú mapu Európy a každému je jasné, že konkurencia je veľká. Ak sa včas neurobia potrebné kroky, najmä investičné, efekty z tranzitu sa môžu zmenšiť. Rovnako treba vytvoriť aj podmienky na diverzifikáciu využitia plynu, to znamená jednak presadiť jeho širšie používanie v doprave, v kogeneračných jednotkách, paroplynoch a podobne. Čiže my musíme mať na zreteli, aby nám budúci spoluvlastník pomohol tieto podmienky vytvoriť. Aby sa posilnila pozícia podniku v medzinárodnom meradle. Preto nech vyhrá z potenciálnych záujemcov ten najlepší.

Zdena Rabayová