Európske manželstvo z rozumu

Nemecko a Francúzsko sa snažia prelomiť ľady

Jedna večera manželstvo nezachráni. Hoci aj v malebnom vidieckom sídle Blaesheim pri výdatných alsaských špecialitách. Najmä vtedy nie, ak sú nezhody naozaj vážne a v prípade Nemecka a Francúzska sú rozdiely priam zásadné. Dokonca aj britský týždenník The Economist si kladie otázku: Rozvod po všetkých tých rokoch?

Dedinský vzduch a chutné jedlo predsa len urobili svoje. „Veľmi dôkladne sme uvážili, čo sme urobili zle - a, čo je dôležitejšie, čo sme urobili dobre a budeme robiť dobre v budúcnosti,“ vyhlásil nemecký kancelár Gerhard Schröder po stredajších rozhovoroch s francúzskym prezidentom Jacquesom Chiracom a ministerským predsedom Lionelom Jospinom. Chirac o debate povedal, že bola „príjemná, dôležitá a užitočná“. Konkrétne výsledky síce trochu zaostávajú za slovnou ekvilibristikou, no pravdu povediac sa od neformálnej večere v tomto smere veľa nedalo ani očakávať. Dohodu o obnovení prepravy jadrového odpadu, ktorá nepríjemne zaťažovala vzťahy dvoch krajín, preto možno chápať ako signál, že tak Paríž, ako aj Bonn nemajú záujem o prehlbovanie vzájomných sporov. Podobne sa vysvetlil aj prísľub, že stretnutia podobné tomu v Blaesheime sa stanú tradíciou a budú sa uskutočňovať s dvojmesačnou pravidelnosťou.

No hoci tieto kozmetické úspechy môžu lahodiť oku pozorovateľov, podstata sporu zostáva nezmenená. Spojenectvo Francúzska a Nemecka vzniklo a najkrajšie chvíle prežívalo pri procese európskej integrácie. Avšak v súčasnosti sa vízie Paríža a Berlína o budúcnosti starého kontinentu až príliš rozlišujú. Dlho tlejúce napätie pritom v plnej miere prepuklo na decembrovom summite EÚ v Nice. Odvtedy máme v Európe tichú domácnosť.

Podľa týždenníka The Economist francúzske stanovisko najlepšie vyjadruje nedávny prejav H. Védrineho v Berlíne, kde obhajoval výsledok z Nice. Tento podľa neho síce neobsahuje žiadnu veľkú víziu, ale je to kompromis akceptovateľný pre všetkých súčasných a budúcich členov EÚ, a tým samým je aj demokratický a pozitívny. Naopak, nemecký kancelár Schröder volá po európskej ústave, zatiaľ čo jeho minister zahraničných vecí Joschka Fischer už dlhšie hovorí o federálnej Európe. Inými slovami, Berlín sa snaží o výrazné posilnenie európskych inštitúcii na úkor národných, Francúzi sa skôr prihovárajú za EÚ ako zväzok národných štátov.

Mnohí analytici viac viny za vyostrenie vzťahov pripisujú Francúzsku. Táto časť pozorovateľov tvrdí, že politici v Paríži akoby stále nechápali, že veci v Európe sa od čias studenej vojny výrazne zmenili. Nemecko totiž nie je iba najľudnatejšia krajina únie, ale pripadá na ňu viac ako tretina HDP eurozóny. Pritom Paríž sa nebude môcť donekonečna spoliehať na to, že Nemci nakoniec ustúpia len kvôli minulosti. Čiže pomer síl na osi Paríž - Berlín sa bude musieť posunúť v nemecký prospech.

Treba však povedať, že ani francúzske tromfy nie sú až také slabé a obavy nie sú až také neopodstatnené. Na summite Nice sa prezident Chirac snažil obmedziť hlasovacie práva Nemecka, aby to v budúcej Európe až príliš nedominovalo. Veď ako v týchto dňoch niekto povedal: Cieľom by nemala byť nemecká Európa, ale európske Nemecko. No v tomto smere nie je ani tak problém v systéme hlasovania, ale skutočnosti, že Berlín má vďaka silnej ekonomike veľký vplyv najmä v kandidátskych, ale aj v niektorých členských štátoch EÚ. V prípade vzniku federálnej EÚ by sa teda mohlo stať, že Európa by tancovala podľa nemeckej hudby, zatiaľ čo šansóny by bolo počuť len sporadicky. Paríž chce zrejme tomuto zabrániť. Využíva pritom najmä fakt, že Berlín nemôže riskovať otvorenú roztržku, keďže by táto mohla viesť k vzniku protinemeckých nálad. S celokontinentálnym strachom z nemeckej hegemónie sa totiž stále musí kalkulovať.

Zdá sa preto, že rozvod stále nehrozí. Spoločný život však nebude založený na láske, skôr si partneri zvolia tento variant, lebo všetky ostatné sú horšie. A občasné večere vzťah v každom prípade spestria.

Rastislav Boldocký