Bezplatné lístky a postup pri dani

Od roku 1993 do konca roku 1999 platilo, že zvýhodnenie poskytované zamestnávateľom prevádzkujúcim verejnú dopravu osôb svojim zamestnancom a ich rodinným príslušníkom vo forme bezplatných alebo zlacnených cestovných lístkov, bolo od dane oslobodené. Aj keď v niektorých prípadoch išlo o „zaujímavé“ zvýhodnenie, z dôvodu administratívnej náročnosti pri jeho ocenení, bolo daňové oslobodenie zakotvené v zákone č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov. V súvislosti so zavedením daňovej reformy (v roku 1993) boli stanovené určité zásady, z ktorých sa pri tvorbe tohto zákona vychádzalo. Jednou z nich bolo i to, aby bola daň vymožiteľná a kontrola efektívna. Keďže je skutočne problém tento nepeňažný príjem oceniť, volila sa možnosť schodnejšia, teda príjem od dane oslobodiť. (Poznámka: Z takéhoto dôvodu bolo napríklad od roku 2000 zavedené daňové oslobodenie zvýhodnenia zamestnancov v súvislosti s poskytnutými bezúročnými pôžičkami alebo pôžičkami s úrokom nižším, ako je bežný na trhu, pri poskytnutých pôžičkách do výšky 50-tisíc Sk ročne).

Od 1. 1. 2000, však v nadväznosti na nový zákon o daniach z príjmov (č. 366/1999 Z. z.), bolo toto daňové oslobodenie zrušené. Navrhovateľ si neuvedomil dôsledky. Keďže za rok 2000 v súčasnosti začínajú finišovať práce na vystavovanie potvrdení o zdaniteľných príjmoch zo závislej činnosti, ročnom zúčtovaní preddavkov na daň z príjmov zo závislej činnosti a vypĺňaní daňových priznaní, na poslednú chvíľu sa zamestnávatelia, poskytujúci bezplatné alebo zlacnené cestovné lístky daňovníkom (zamestnancom a ich rodinným príslušníkom), pokúšajú tento nepeňažný príjem dodatočne zdaniť či uviesť do potvrdení o príjmoch. Nevedia však ako. Zamestnanec (alebo jeho rodinný príslušník) síce lístok má, ale nemusí ho vôbec využívať. Ak ho využíva, je skutočne problém stanoviť zvyčajnú cenu súvisiacu s poskytnutím zamestnaneckých cestových výhod. S týmto problémom sa pasoval pre jednotlivé druhy verejnej dopravy aj Štatistický úrad SR, oddelenie dopravy, pôšt a telekomunikácií. Napríklad pre Slovenskú autobusovú dopravu stanovil zvyčajnú cenu lístka vo výške 804 Sk. Vychádzal pritom z priemernej vzdialenosti v km a ceny podľa tarifnej vzdialenosti. Čo však ostatní zamestnávatelia prevádzkujúci verejnú dopravu osôb? Tu je množstvo situácií a možností, ťažko každú postihnúť. Sú lístky jednosmerné, spiatočné, týždenné, mesačné, ročné, žiacke, zamestnanecké, pri mestskej hromadnej doprave podľa pásiem, skrátka kto s tým nerobí, nemôže pochopiť, k akej závažnej zmene došlo. Zamestnávatelia sú skutočne v niektorých prípadoch bezradní a nevedia, ako postupovať. Každý si má zo štatistiky pýtať zvyčajnú cenu? Nebolo by jednoduchšie dať zákon do pôvodnej polohy alebo vydať pokyn či opatrenie z kompetentného miesta, ako sa má postupovať?

Dagmar Piršelová