Ako potopiť nášho podnikateľa

Reštrukturalizácia bánk je len ďalšia forma privatizácie

„Strojársky priemysel má na Slovensku perspektívu. Jednak preto, lebo SR nemá významné zdroje nerastného bohatstva a v porovnaní s inými odvetviami je tu šanca rastu pridanej hodnoty. Veď ak zoberieme do úvahy fakt, že v chemickom priemysle je v súčasnosti pridaná hodnota okolo 11 %, v hutníctve 18 %, tak strojárstvo dnes v pridanej hodnote už dosahuje 25 %. Pritom v minulosti práve v strojárstve sa dosahovala pridaná hodnota až 45 % a viac, čo jasne dokazuje, že rezervy existujú,“ zdôraznil Milan Cagala, prezident Zväzu strojárskeho priemyslu (ZSP) SR a minister hospodárstva v bývalej vláde. Hovoríme s ním o súčasných problémoch slovenského strojárstva, ale aj o priemyselných parkoch a reštrukturalizácii.

Hoci oficiálne štatistiky konštatujú rast objemu, ako aj exportu strojárskej výroby v minulom roku, predsa len sa pod tieto čísla v prvom rade podpisuje rozvoj automobilovej výroby. Najmä vďaka Volkswagenu. Aký je teda skutočný podiel automobilovej výroby na výsledkoch strojárstva?

- Rozvoj automobilovej výroby ovplyvnil v uplynulom období všeobecný boom v automobilovom priemysle ako takom v celom svete a v poslednom desaťročí aj v

postkomunistických krajinách. Volkswagen dnes zabezpečuje

skoro polovicu

produkcie strojárskej výroby a jej objem z roka na rok rastie. Čiže, keď konštatujeme nárast výroby o 12 %, tak Volkswagen sa sám na ňom podieľal vyše 90 percentami. Viditeľný rast zaznamenala však aj výroba komponentov napríklad spoločnosti AVC Čadca i v ďalších firmách. Takže na vlaňajšej výrobe v objeme okolo 158 mld. Sk sa približne na 50 % podieľal Volkswagen, ďalších okolo 25 % tvorila výroba automobilových komponentov a zvyšok ostatná strojárska výroba.

Z toho zvyšku kto by stál najviac za zmienku?

- Vzostupný trend má napríklad firma Trens Trenčín, vyrábajúca obrábacie stroje. Záujem o ne je vo viac ako 40 krajinách. Darí sa aj Tatramatu Poprad vo výrobe ohrievačov vody, ako aj Whirlpoolu Poprad. Pozviechal sa aj Nový Calex, aj keď v tomto prípade je celý proces len na začiatku. Na dobrej úrovni je aj priemysel výroby ložísk. Rast výroby a produktivity v niektorých prípadoch sprevádza znižovanie počtu pracovníkov. V roku 2001 síce očakávame v strojárstve rast výroby

o 10 percent,

ale o rovnaké číslo sa zníži aj počet pracovných príležitostí.

V našej ankete sa všetci manažéri, ktorých sme oslovili, kriticky vyjadrili na adresu zvýhodňovania zahraničných investorov pred domácimi. Zaujal k tejto otázke stanovisko aj ZSP?

- Áno, a to v tom zmysle, že všetkých investorov treba rovnako podporiť. Ide predsa o investorov, a nie o to, odkiaľ pochádzajú. Tých domácich terajší stav môže viesť jedine k tomu, že svoje peniaze najprv vyvezú do zahraničia, a potom ich tam prostredníctvom založeného subjektu investujú na Slovensku, aby mohli získať výhody. A aj keď sa takých domácich investorov ešte stále veľa nenájde,

je až úsmevné,

aby museli takto postupovať. V konečnom dôsledku je to diskriminácia investorov, ktorých predsa potrebujeme.

Boľavým miestom slovenského strojárstva je už celé roky platobná neschopnosť. Sú známe odhady, že po vstúpení do platnosti nového zákona o konkurze sa približne až 90 percent podnikov bude musieť dobrovoľne prihlásiť do konkurzu, pretože splácať všetky záväzky do stanovenej lehoty bude pre ne pritvrdý oriešok.

- S podobným odhadom som sám vystúpil v diskusii k zákonu na pôde parlamentu. Ten zákon nie je zlý, ale v našich podmienkach môže mať pozitívny dosah tak o päť až desať rokov. Je teda dobrý pre fungujúcu ekonomiku, čo ešte nie je náš prípad. Osobitne nie prípad nášho strojárstva, kapacity ktorého boli z veľkej časti budované pre zbrojnú

výrobu. Nikto ešte nevyriešil záťaž slovenských strojárskych firiem z minulosti - investovanú výrobu zbrojných dodávok na štátnu objednávku. Štát je naďalej najväčším dlžníkom týchto firiem. A v tom sú aj korene ich platobnej schopnosti, ktorá, pochopiteľne, rokmi geometricky narastá. Áno, sú prípady, keď bezvýchodiskovosť z tejto špirály, spôsobenej štátom, viedla vlastníkov či manažmenty podnikov k hodeniu flinty do žita. No vo väčšine podnikov je predsa len badateľné úsilie o hľadanie východísk rozvojom nových výrobných programov, hľadaním nových trhov, investorov atď. Nie je to jednoduché a vyžaduje si to veľa času. Obávam sa však, že nový zákon o konkurze bude viesť jedine k tomu, že správcovia konkurznej podstaty sa budú usilovať len o aký-taký výnos z konkurzov pre seba a po ich pôsobení

zostane spúšť,

pretože s vaničkou jednoducho vylejú aj dieťa. Veď napokon, kde na Slovensku chcú

hľadať reálnych investorov, ktorí sú podmienkou prevzatia životaschopných prevádzok v konkurzných firmách?

Minister hospodárstva Ľubomír Harach na viacerých tlačových podujatiach hovoril o rozvojových programoch v niektorých strojárskych firmách, ktoré predstavitelia vlády pomohli sprostredkovať. Naposledy hovoril o príspevku z OSN na výrobu traktorov pre Irak, ktoré by sa mali vyrábať v Martine.

- Nepoznám takéto projekty, aj keď som niečo tiež počul. Určite by sme to privítali. Som si istý, že 99 % všetkých majiteľov či manažérov slovenských strojárskych podnikov by zahraničný kapitál v tej či inej podobe neodmietlo. Naopak. Ibaže získať kapitál do strojárskej výroby v súčasnosti nie je ľahké nielen na Slovensku. Odhaduje sa, že prebytok strojárskych kapacít vo svete predstavuje v súčasnosti až 40 %. Zoberte si prípad Slovenských lodeníc v Komárne: Napriek tomu, že roky majú kooperačné kontrakty so zahraničným investorom a dodávajú mu kvalitné produkty, do samej fabriky kapitálovo nikto nevstupuje. Jednoducho je pre neho výhodnejšie, pokiaľ komárňanská produkcia predstavuje nižšie náklady, len kooperovať. Len čo sa však tieto náklady zvýšia, čo napríklad môže vyvolať terajšie zdraženie energie a plynu, možno sa obráti s doterajšou ponukou na iného dodávateľa. Podobných prípadov je

Slovensku viac.

Ako sa ukazuje, určitú perspektívu pre strojárstvo bude predstavovať rozvoj priemyselných parkov. Čo si o tom myslíte?

- Zväz strojárskeho priemyslu už niekoľko rokov presadzuje myšlienku budovať

priemyselné parky. Aj v súčasnosti ako člen Združenia priemyselných zväzov tlačíme, aby vláda vytvárala podmienky na rozvoj týchto parkov. Pre zahraničných investorov nie sú zaujímavé

staré fabriky,

ktoré sú navyše zväčša zaťažené všemožnými a rôznorodými dlhmi. Pre nich je

efektívnejšie stavať na zelenej lúke. Škoda len, že s ich budovaním sa začalo až nedávno. Pritom skúsenosti z mnohých krajín už dlho presviedčajú o ich prínosoch.

Od polovice minulého roka sa veľa diskutovalo o reštrukturalizácii DMD holdingu, ktorý zastrešuje všetky bývalé strojárske firmy so zbrojárskou výrobou. Materiál, ktorý spracovalo ministerstvo hospodárstva pred niekoľkými dňami, prerokovala vláda. Odborári k nemu vyslovili veľa pripomienok a Zväz strojárskeho priemyslu?

- Otvorene musím povedať, že nikto nás ako ZSP neoslovil. Na druhej strane sa však na ňom podieľali jednotliví naši členovia, čiže predstavitelia DMD holdingu a jednotlivých firiem. Pritom v čase, keď som bol ministrom hospodárstva, som presadzoval, aby sa ku každému materiálu, ktorý ministerstvo spracovalo, mohol vyjadriť príslušný zväz. To dnes, žiaľ, chýba. Viem napríklad, že sa rokovalo aj o drevárstve a drevári ho ani nevideli. Pokiaľ však ide o holding, myšlienka vytvoriť ho, bola veľmi dobrá. Išlo o to zjednotiť minimálne v technickom rozvoji a špecializácii aktivity všetkých firiem, aby nerobili všetko a zároveň nikto nič poriadne. DMD holding v tomto smere urobil pozitívne kroky.

Lenže majetková štruktúra je dnes neprehľadná, podľa odborárov lukratívne prevádzky sa údajne presunuli do dcérskych spoločností?

- Problém je v tom, že po zjednotení technického rozvoja malo ako druhý krok nasledovať zjednotenie obchodu. To už DMD holding neurobil. Priznám sa, ani počas minulého volebného obdobia. Dnes je skutočne DMD holding úplne roztrieštený. Dokonca, keď som bol členom vlády, tak som presadzoval, aby sa zjednotil aj nákup. Navyše, v treťom kroku bolo treba odčleniť špeciál. Ten sa mal dostať

do rúk štátu

a slovenská vláda sa mala spojiť s niektorou veľmocou a nadviazať s ňou spoluprácu. Inak totiž nemôže existovať nádej na úspech. Veď dosiaľ sa do veľkých štátov podarilo predať len zopár kusov špeciálnej techniky. Pritom v minulosti špeciál predstavoval až 60 % strojárskej výroby.

Napriek pozitívnym číslam štatistík o rozvoji automobilovej dopravy v SR, predsa len firmy, ktoré sa chceli orientovať na výrobu autobusov, sa nachádzajú v problémoch. Konkrétne SlovBus Nové Mesto nad Váhom, kde dokonca v spolupráci s SPP vyrobili aj autobus na zemný plyn. Zatiaľ však iba jeden. Prečo sa výroba takýchto ekologických

autobusov nerozbehla, čo ju brzdí?

- Slovbus má jednu smolu, a to, že terajšie vládne zoskupenie vidí za ním moju osobu. No zdôrazňujem, nemám a ani som nemal ani jednu akciu, hoci sú voľné a môže si ich ktokoľvek kúpiť. Podnik založili ľudia oddaní myšlienke, že na Slovensku je potrebné v určitom období vyrobiť 6000 autobusov. Dnes je SlovBus pripravený ich do roka vyrobiť

240 - 260. V konkurze na výrobcu autobusov však uprednostnili českého výrobcu Karosu Vysoké Mýto. Keby bol zákazku pre SAD dostal SlovBus, dnes sa mohlo zamestnať v Novom meste nad Váhom vyše 500 ľudí.

Nebol problém aj v tom, že sa pri výrobe autobusov začali hrať viacerí výrobcovia na vlastnom piesočku? Autobusy chceli vyrábať nielen v Novom Meste nad Váhom, ale aj vo Zvolene a v Lučenci.

- Nie. Zvolen a SlovBus dokonca zjednotili svoje aktivity. Výsledkom je tzv. prímestský autobus za neporovnateľne nižšie ceny, ako má Karosa. Navyše, pražský ústav, ktorý ho testoval, certifikátom potvrdil i lepšie parametre. Opakujem však, tým, že spájajú moje meno so SlovBusom, nemá projekt perspektívu. Tým

trpia ľudia,

ktorí tam vložili aj svoje peniaze a nemôžu sa presadiť. Pritom autobus má lepšiu aj konštrukciu ako Karosa, spĺňa všetky euronormy. To znamená, že môže ísť do zahraničia. Keby bola objednávka, tak je možné rozšíriť výrobu aj na 500 autobusov ročne.

Takže technológia i stroje, všetko je pripravené?

- Áno, dávno. Je to jednoducho ďalší príklad, ako potopiť domácich výrobcov. Pritom príklady z vyspelých krajín i z krajín EÚ dokazujú, že tam si chránia a podporujú domácu výrobu. Napríklad v Taliansku pri každej väčšej zákazke až zo 60 % sa musia podieľať domáci podnikatelia.

O potrebe reštrukturalizácie priemyslu hovoríme niekoľko rokov. No stále zostávame pri proklamáciách. Hoci mnohí odborníci, manažéri významných slovenských firiem, zdôrazňujú, že reštrukturalizácia bankového sektora musí ísť súbežne s reštrukturalizáciou podnikového sektora. Združenie priemyselných zväzov v spracovanej priemyselnej politike konštatuje, že podniky zostávajú mimo procesu. Súhlasíte s týmto tvrdením?

- Osobne si myslím, že reštrukturalizácia bánk je chybný krok. Lebo reštrukturalizovať banky bez toho, aby sme reštrukturalizovali priemysel, je absolútne scestné. Veď tým predávame banky pod tlakom, že potrebujeme len peniaze. Nepredávame ich preto, že by tu na Slovensku existovala taká silná potreba úverov. Keby sa boli prvé

reštrukturalizovali podniky, tie by boli žili a bol by dopyt po peniazoch. Inú hodnotu by mala Slovenská sporiteľňa, keby tam dnes

stáli rady

podnikateľov, ktoré od nej chcú peniaze. Keď si niekto kúpi našu VÚB, Slovenskú sporiteľňu, tak určite nie preto, aby odtiaľto poskytoval úvery do Nemecka či inde za hranice. Vstúpi sem preto, aby poskytoval úvery našim firmám. A keď tie nebudú schopné vývoja, tak nebudú úvery potrebovať. Preto sa najskôr mali reštrukturalizovať firmy, aj keď by sa boli banky ešte viac zadlžili, ale konečná hodnota banky by bola oveľa vyššia.

Súčasťou reštrukturalizácie bánk i podnikovej sféry je aj zapojenie Konsolidačnej banky, š. p. a Slovenskej konsolidačnej, a. s., do tohto procesu. Ako hodnotíte tento postup?

- Povedzme si otvorene, táto reštrukturalizácia bánk je ďalšou formou privatizácie a podľa môjho názoru bude najnetransparentnejšia. Lebo teraz za

zlomok ceny

kúpite firmu, ktorej úvery sa z bánk presunuli pod Slovenskú konsolidačnú. Ak sa správca konkurznej podstaty zadlžených firiem dohodne s bankou, lebo tá je jej skutočným majiteľom, tak ich môže dostať „za babku“. Pritom už som raz povedal, že za úvery bývalých zbrojárskych firiem nesie zodpovednosť štát.

Zdena Rabayová

Snímka archív

Text pod obrázok:

Milan Cagala