Spor o pravosť nároku FOV

O necelé tri týždne bude na banskobystrickom krajskom súde pokračovať pojednávanie o pravosti, výške a poradí prihlásenej pohľadávky Fondu ochrany vkladov (FOV) v Dopravnej banke (DB), a. s., Banská Bystrica, ktoré bolo minulý štvrtok odročené na 14. marca. Súd zabezpečí na ďalšie pojednávanie hlavný konkurzný spis a vypočuje ďalších svedkov.

Sporným bodom medzi správcom konkurznej podstaty (SKP) JUDr. M. Chovancom a FOV je pohľadávka fondu vo výške 2,3 mld. Sk, ktoré vyplatil klientom DB ako náhrady za nedostupné vklady. Podľa zákona o ochrane vkladov pohľadávka vkladateľa voči banke zaniká vyplatením náhrad vkladu a zaniknutá už nemôže prejsť na nikoho iného. Pokiaľ FOV uplatnil konkurznou prihláškou aj nárok na náhradu výdavkov spojených s výplatou vkladov, správca uznal, že zákon nárok na náhradu „hotových“ výdavkov fondu priznáva. Avšak FOV urobil chybu, keď tento nárok do času prieskumného pojednávania súdu nepreukázal. SKP vypracoval v súlade so zákonom plán speňaženia, ktorý je však podľa FOV netransparentný. Ak je však netransparentný plán speňaženia, je potom netransparentná aj celá posledná novela zákona o konkurze a vyrovnaní?

Problém je v tom, že správca chcel odpredať banku ako podnik s možnosťou pokračovania v činnosti peňažného ústavu, čomu nasvedčujú aj indície z kuloárov NBS (licencia doteraz nie je odobratá). Predseda prezídia FOV M. Horváth s pokračovaním činnosti banky nesúhlasil a navrhol speňažovať pohľadávky a akcie banky po položkách výberom. Predaj podniku ako celku by zahrnul aj dubiózny majetok, o ktorý v prípade predaja „nadrobno“ záujem nebude a znehodnotí sa. Predaj podniku ako celku (a následné pokračovanie činnosti banky) by zachránil aj približne 300 pracovných miest. Predaj nadrobno je naopak aj časovo náročný a náklady spojené so skončením pracovných pomerov, s prevádzkou a so zabezpečením podstaty siahajú do sedemciferných súm.

Zamyslieť sa treba nad zmyslom poslednej novely zákona o konkurze a vyrovnaní, ktorá postavila účastníkov konkurzného konania do nerovného postavenia a dostala každého správcu pod prípadný lobistický tlak záujmových skupín. Ak ten totiž nevyhovie akémukoľvek najväčšiemu veriteľovi, ten ho vymení za toho, ktorý bude poslúchať aj bez ohľadu na svoje právne presvedčenie. Zatiaľ čo správca je za svoje konanie prísne právne zodpovedný, veriteľ má len „morálnu“ zodpovednosť.

(do)