Kde si brať príklad z EÚ

Inšpirácia z regiónov EÚ pri územnosprávnom členení SR

V poslednom čase sa opäť rozprúdila debata na tému spustenia reformy verejnej správy, a teda najmä o otázke počtu územných celkov a ich hraníc. Pre objektívnejší pohľad na navrhované územné usporiadanie štátu treba načrieť i do histórie podobných snáh. V 80. rokoch sa spracoval návrh racionalizácie riadenia územného rozvoja v rámci štátnej výskumnej úlohy č. P 16-521-503 a jej parciálnej časti E 02 (koncepcia osídlenia veľkých územných celkov, sídelných útvarov a zón) v podmienkach socialistickej spoločnosti. Prirodzene, že uplatnené kritériá vôbec nenadväzovali na rozvojové trendy západnej Európy. V západnej Európe sa v širšej miere vychádzalo zo vzájomne porovnateľných ekonomicko-priestorových kritérií, ktoré dotvorili a dotvárajú administratívne regionálne sústavy takej veľkosti a rozlohy, aby boli medzi sebou vzájomne porovnateľné. Regióny boli vytvárané tak, aby mohli výraznejšie akceptovať požiadavky trhového hospodárskeho rastu pri ich zosilňujúcej sa vnútornej alebo vonkajšej kooperácii všetkých významných činiteľov v území. Väčšina štátov západnej Európy pri formovaní kritérií veľkosti administratívnych regionálnych sústav prešla etapou širokej odbornej interprofesionálnej diskusie (vrátane využitia mienky čo najväčšieho počtu obyvateľov) s tendenciou maximálne možnej decentralizácie riadenia činností v území.

Bez podobnosti s EÚ

Niekdajšie hľadisko na formu riadenia regionálnych sústav vychádzalo z vymedzenia jadrových území sídelno-regionálnych aglomerácií a jadier tzv. mestských regiónov, okolo ktorých sa mali vytvoriť regionálne systémy. Jadrové územia čo do veľkosti sa značne odlišovali od podobných foriem sídelných štruktúr v štátoch EÚ. Podľa štátnej výskumnej úlohy P 16-521-503 sa vymedzilo 7 sídelno-regionálnych aglomerácií (Bratislavská, Nitrianska, Trenčianska, Žilinská, Banskobystrická, Prešovská a Košická) a 6 mestských regiónov (Trnavský, Novozámocký, Liptovský, Popradský, Lučenecký a Zemplínsky). Tento model sa vyskytuje i v predloženom súčasnom návrhu novej územnej organizácie na Slovensku.

Pri vymedzovaní administratívnych regiónov sa v štátoch EÚ uplatňovali širšie hľadiská a predovšetkým také demografické a geografické potenciálne kritériá, ktoré by zabezpečovali:

- budúcu prosperitu regiónov, vzájomnú súčasnú a potenciálnu rovnováhu,

- interregionálne relácie s regiónmi EÚ, optimálne vnútorné i vonkajšie regionálne väzby štátu a samospráv,

- podmienky na vytvorenie viacero mestských aglomerovaných sústav v hraniciach administratívneho regiónu,

- požiadavky vytvorenia čo do veľkosti a štruktúry takého demografického a ekonomického potenciálu, ktorý by bol navzájom v štátoch únie porovnateľný,

- zamedzenie možnosti izolácie z dôvodu neschopnosti rozvoja takých regiónov, ktoré by boli k súčasným regiónom únie nekompatibilné, a preto je dôležité čo do rozsahu a veľkosti vytvárať také administratívne regióny, o ktoré budú mať európske regióny záujem a v ktorých sa môžu v čo najširšej miere uplatniť európske a internacionálne vplyvy a vzájomné kooperácie veľkého rozsahu,

- vytváranie nových technológií informácií a rozvoj „priemyslu poznania“,

- v celej šírke trvalo udržateľný rozvoj,

- posilnenie urbánnych štruktúr,

- valorizáciu ľudského, ekonomického a prírodného potenciálu,

- sociálnu kohéziu a udržanie solidarity v území regiónu,

- dotvorenie optimálnych vnútorných interakčných vzťahov a kooperácií sídelných zoskupení prostredníctvom postupnej prestavby technickej a sociálnej infraštruktúry,

- sanovanie strednodobého rozvojového projektu (7 rokov) regiónu aspoň 50-percentnou finančnou účasťou zo zdrojov regiónu,

- optimálnu prevádzkovú funkčnosť systému regiónu vrátane charakteru štruktúry a úrovne ekonomiky,

- vhodné geomorfologické podmienky územia regiónu.

Pri vytváraní takejto regionálnej štruktúry treba zdôrazniť tri ťažiskové princípy, a to princíp subsidiarity, princíp decentralizácie riadenia a účasti obyvateľstva na riadení a princíp trvalo udržateľného rozvoja.

Potreba transformácie

Princíp decentralizácie riadenia vyžaduje uplatniť transformačný proces na najvyšších orgánoch štátnej správy, ako aj na najnižších orgánoch samosprávy. Takýto proces sa plne uplatňuje takmer vo všetkých štátoch EÚ, a tak napr. vo Francúzsku je len 14 ministerstiev, v Rakúsku 13, naproti tomu na Slovensku 17.

Na centrálnej úrovni sa v systéme riadenia vo Francúzsku venujú predovšetkým strategickým problémom, tvorbe strednodobých rozvojových schém časti odvetví riadených vládou, tvorbe pravidiel hry, subsidiárnej účasti, tvorbe a kontrole kontraktov s regionálnymi sústavami, aglomeráciami, mestami a obcami.

V systéme najnižších samosprávnych riadiacich útvarov je potrebné pomaly začať organizovať dobrovoľný proces združovania obcí, ako aj dobrovoľný proces združovania mestských sídiel do mestských aglomerácií. Takto vytvorené územné organizačné jednotky môžu fungovať na princípe delegovania len niektorých činností alebo úplných činností podľa rozhodnutia obyvateľov alebo ich zastupiteľských orgánov.

Celá sústava riadenia územného rozvoja by mala byť optimálne a efektívne zintegrovaná tak, aby jej výsledkom bolo podstatné zníženie byrokratického aparátu na všetkých úrovniach riadenia.

Prekonať problémy

Ako ťažiskové problémy v riadení územného rozvoja sa ukazujú:

1. Maximálne zníženie kompetencií centrálnych orgánov v oblasti priameho riadenia a ich prenesenie na samosprávne zastupiteľské územné orgány (obce, mestá, regióny). V oblasti transformácie je to prvý a najzáväznejší krok.

2. Rozsiahla zmena daňového systému v prospech výrazného daňového zvýhodnenia obcí, miest, aglomerácií a regiónov.

3. Stanovenie a vymedzenie administratívnych regiónov tak, aby boli kompatibilné s regiónmi Európskej únie a aby vyjadrovali efektivitu v procese ich riadenia a prevádzkovania.

4. Podstatné zníženie administratívy predovšetkým na centrálnej úrovni riadenia.

Doc. Ing. arch. Jarmila Húsenicová, CSc.

Katedra pozemného staviteľstva a urbanizmu, Stavebná fakulta Žilinskej univerzity