Výplatnou páskou sme klamaní, o mzde a odvodoch

Dokedy a do akej výšky sa vyšplhajú platby?

V rokoch 1993 a 1994 došlo k zmenám nielen daňového, ale aj poistného systému fyzických osôb. Ako sa tieto zmeny vnímajú dnes?

Pri platení dane zo mzdy, ktorá sa zmenila na daň z príjmov zo závislej činnosti, sa po čase stanovilo, že sa zachová jej pôvodná úroveň s tým, že sa zníži asi o 12 %, ktoré sa bude osobitne odvádzať na poistné do novozriadených poisťovní (na zdravotné poistenie, dôchodkové zabezpečenie, nemocenské poistenie) a do vtedajšieho Fondu zamestnanosti SR. Dovtedy zamestnávateľ platil 50-percentný odvod do Sociálnej poisťovne. Tento odvod sa rozdelil medzi neho a zamestnancov (38 % a 12 %). Cieľom týchto reforiem malo byť sprehľadnenie tokov v štátnom rozpočte, keďže predtým sa z daní zamestnancov a odvodov zamestnávateľov rozdeľovali platby na dôchodkové zabezpečenie a financovanie zdravotníctva priamo zo štátneho rozpočtu. Tento cieľ sa evidentne nedocielil. Žiadny poistenec nemá svoju kartičku, kde by sa sledovalo, koľko si platí, či sa za neho platí v skutočnosti na účely adekvátneho plnenia. Najmä sa nedocielilo, že ide skutočne o poistný systém. Ak by to tak bolo, tak za zaplatenie poistky by sme mali dostať adekvátne plnenie (dôchodok, nemocenské dávky atď.). Keďže sa však zaviedla tzv. solidarita, v podstate došlo k zbúraniu tohto základného princípu. Namieste sú otázky, ktoré trápia nielen bežných zamestnancov, zamestnávateľov a podnikateľov:

V prvom rade mnohých zaujíma, prečo sa platia odvody poistného niekoľkokrát. Najprv je to zamestnanec vo výške 12,8 % (od 1. 1. 2001) a samostatne zamestnávateľ vo výške 38 %. Niektorí zamestnanci ani netušia, že keď dostanú mzdu (na papieri) vo výške 10-tisíc Sk, že vlastne okrem dane zaplatia 1280 Sk na povinné poistné, a okrem toho zamestnávateľ ešte navyše zaplatí poistné vo výške 3800 Sk z tohto príjmu. Spolu teda poistné za mesiac predstavuje u tohto zamestnanca sumu 5080 Sk. Ak by mu zamestnávateľ dal mzdu vo výške okolo 14 000 Sk (opäť len na papieri), vyšlo by to štát narovnako a občan by videl, koľko sa vlastne za neho platí. Smutné na tom je, že z týchto skutočných platieb dostane v prípade vzniku poistnej udalosti poistenec

žalostne málo.

Napríklad zubára si bude platiť v plnom rozsahu, ak chce kvalitné ošetrenie, bude platiť za lieky rovnako, ako ten, ktorý neplatí poistné žiadne atď., o výške starobného dôchodku ani nehovoriac.

Ak je zamestnanec aj podnikateľom či samostatne zárobkovo činnou osobou, platí ďalšie poistné, a to vo výške 49,8 %. Plnenia však dostane také isté, ako keby bol zamestnaný a dostával len minimálnu mzdu. Ak pôjde o ďalšiu osobu, ktorá je zamestnancom a súčasne podnikateľom, ktorá je ešte aj členom štatutárneho orgánu právnickej osoby, táto platí tretíkrát poistné, a to na zdravotné poistenie (4 % z odmeny a platiteľ vo výške 10 %). Aj tento občan však dostane plnenie zo zdravotnej poisťovne len jedenkrát. Tým sa falošne udržuje chod nášho nielen dôchodkového a zdravotného systému, ale aj financovanie nezamestnanosti.

Ak by sme spočítali, koľko za 40 rokov zaplatí občan s príjmom 10-tisíc Sk mesačne na dôchodkové zabezpečenie, vyjde suma vo výške 307 200 Sk (640x12x40). Ak by žil päť rokov, tak mu

na dôchodok

vyjde 5120 Sk. Ak by sme však spočítali aj to, koľko zaplatí zamestnávateľ, vyšli by zaujímavejšie čísla: do Sociálnej poisťovne by sa zaplatilo navyše neuveriteľných 1 036 800 Sk (2160x12x40). Z toho by už bol pekný dôchodok (plus 17 280 Sk). A to sme spočítali len platenie poistného jedenkrát a bez úrokov!

Ďalšou nemenej závažnou otázkou je, prečo štát platí z nižšieho vymeriavacieho základu ako bežní občania. Tu solidarita neexistuje?

Prečo, ak sú stanovené maximálne vymeriavacie základy, nie sú v platnosti pre jedného poistenca, ale znásobujú sa počtom poistiek? Ak má napríklad podnikateľ príjmy nad 32-tisíc Sk, platí z tohto základu poistné, rovnako ak je zamestnancom, prípadne i členom štatutárneho orgánu. Ak má však niekto príjem len z pracovného pomeru vo výške 500-tisíc Sk, platí len z 32 000 Sk. Z rovnakej výšky príjmov sa neplatí rovnaké poistné, nehovoriac o tom, že niekto má iné druhy príjmov, z ktorého poistné

neplatí vôbec

(tichí spoločníci). Ukazuje sa, že odvodzovať poistné z príjmu je nelogické a nekoncepčné.

Ďalšou deformáciou je, že sa síce podnikateľom stanovilo od roku 2001, že ak majú príjmy do 100-tisíc Sk, že nemusia platiť poistné na dôchodkové zabezpečenie (môžu), ale zase nemôžu platiť na nemocenské poistenie. Prečo? Zdá sa, že tu vládne nekoncepčnosť v systéme ako takom. Keď je poistný systém, prečo má niekto zakázané si ho platiť?

Zavedenie platenia poistného do Sociálnej poisťovne aj z autorských honorárov (pri príjmoch nad 100-tisíc ročne) aj v prípadoch, ak táto činnosť nie je hlavnou, keď na túto činnosť neexistuje žiadne povolenie a je voľná, je ďalšou problematikou, o ktorej sme už v našom denníku písali. Ak autor prestane písať, prípadne nebude mať príjmy podľa autorského zákona, napríklad nebude o jeho prácu záujem alebo ochorie, bude musieť platiť poistné celý nasledujúci rok len preto, že mal náhodou uvedený príjem, a preto, že nemá šancu sa z poistného odhlásiť ako iní podnikatelia, ktorí s vrátením povolenia automaticky prestanú byť poistencami.

Na záver sa vynárajú otázky: dokedy a do akej výšky sa ešte bude šplhať výška povinných platieb štátu (nie poistného) a kedy začne byť solidárny aj štát voči tým, ktorí za neho vlastne plnia niektoré úlohy.

Dagmar Piršelová