Šaron chce začať od nuly

Izrael Palestínčanom ani Sýrii v požiadavkách nevyhovie

Pravicový politik Ariel Šaron je len niekoľko dní na poste nového premiéra židovského štátu (získal o 25,1 percenta viac hlasov ako Barak) a už po deklarovaní svojej ochoty pokračovať v blízkovýchodných rozhovoroch (USA už vynechávajú termín mierové) nastávajú problémy. Palestínčania by radi pokračovali tam, kde skončil Šaronov predchodca E. Barak. Izraelčania sú naopak ochotní začať od nuly, resp. maximálne rešpektovať dohody z Osla z roku 1993, Wye Plantation či egyptského prímorského letoviska Šarm aš-Šajch z roku 1999. Podobne je to aj v prípade požiadaviek Damasku, ktoré sú vraj podľa Šaronovho hovorcu pre Izrael neprijateľné. Neprijateľným je najmä to, aby Jeruzalem predbežne súhlasil s úplným stiahnutím svojich vojsk zo sýrskych Golanských výšin, okupovaných od roku 1967 Izraelom. „Šarona poznáme príliš dobre a vieme, že je u neho predpoklad, že na riešenie problémov použije aj silu,“ tvrdí bývalý americký veľvyslanec v Izraeli Samuel Lewis.

Šaron v minulosti skutočne hojne využíval silu na presadenie svojich cieľov. Za masakru v palestínskych utečeneckých táboroch Sabra a Šatila pri Bejrúte v roku 1982, kde z pozície ministra vnútra nezabránil smrti 2000 Palestínčanov, si vyslúžil označenie „buldozér“. „Dravec dravcov“ je jeho ďalšia prezývka, keď sa v rôznych ministerských podobách zaslúžil o husté osídľovanie palestínskych území židovskými osadníkmi. Hlási sa aj k tomu, že vyzýval izraelskú vládu, aby „zlikvidovala Jásira Arafata“.

Šaron nesľubuje návrat pôdy, jeho kompromisný návrh zahŕňa 50 % pôdy, ktorú Barak Palestínčanom prisľúbil, a to najmä na nehostinných územiach výmenou za východný Jeruzalem. Nemieni sa zaoberať ani návratom utečencov a „priepasť je neprekonateľná aj v takých otázkach, ako je konečný štatút Jeruzalema“. Dôvodom tohto postoja je fakt, že pre intifádu padlo „až“ 47 ľudí, teda štvrtina z toho, čo podľa zverejnených štatistík stratil v tom istom čase pri dopravných nehodách.

Palestínčania tvrdia, že Šaronovým zvolením sa dostal región do vojny. Faktom však je, že vďaka ekonomickej politike Tel Avivu vzrástla od 8. októbra minulého roka nezamestnanosť v Gaze z 11 % na rovných 50 %, pričom počet tých, ktorý majú príjem 2 USD a menej na deň, vzrástol z 21 na 32 %. Asi 127-tisíc rodín potrebuje podľa OSN potravinovú pomoc. Od 29. septembra, keď sa intifáda začala, izraelská armáda „zrovnala“ 400 ha palestínskej pôdy a 20 palestínskych príbytkov a vypálila 5000 olivových a citrusových stromov. Zdecimovaná palestínska ekonomika bude môcť len dosť ťažko byť základovou doskou budúceho štátu.

„Arik“ Šaron bude chcieť pred USA (za neskoršiu pomoc, samozrejme) „zahviezdiť“, najmä keď G. W. Bush po telefonáte s Arafatom prevzal opätovne „dozor“ nad rozhovormi. Pôjde však, ako sme už spomínali, len o čiastkové ústupky, ktoré nijako problém neriešia. Domáca scéna mu pomôže len vtedy, ak sa nájde konsenzus medzi 18 politickými stranami v parlamente, najmä však medzi Likudom a Stranou práce. Hoci sa analytici obávajú toho, že sa rozpočet s predpokladanými výdavkami 240 mld. NIS nepodarí odklepnúť do konca marca (čo bude znamenať rozpustenie parlamentu a vypísanie nových volieb), svet sa zase obáva skepsy voličov z prístupu Šarona k politike so susedmi a vôbec k mieru v regióne. Šaronov nulový variant je totiž veľmi nebezpečný.

Slávka Blazseková