Za priehrštie povesti

Nemálo románov slovenského spisovateľa Joža Nižnánskeho (1903 - 1976) sa ešte dodnes ako dedičstvo našich rodičov nachádza v našich knižniciach a siaha po nich nielen predchádzajúca generácia, ale napodiv aj my či naše deti.

Záujem je aj o nové vydanie jeho ďalšieho diela, ktoré po prvý raz vyšlo v roku 1960, Bojnické kamenné dukáty (Media Klub vo vyd. IKAR ). V ňom sa autor predstavuje ako pútavý rozprávač povestí nadväzujúcich na bohaté prvky ľudovej slovesnosti, historické fakty - to všetko s nespútanou autorskou fantáziou. V každej vete, na každom slove vidno lásku k tejto krajine, jej minulosti, jej ľudu, často potláčanému, pokorenému, no v jeho podaní vždy víťaziacemu v znamení pravdy.

Najzaujímavejšou spomedzi šestnástich spracovaných je povesť o Bojnickom hrade, ktorý v júni 1489 daroval kráľ Matej Jánovi Korvínovi, šestnásťročnému ľavobočkovi, keď ho nedávno zasnúbil s Blankou Sforzovou. Nová je aj interpretácia povesti o zamurovanej neveste na Budatínskom hrade a smrti jej milého Fraňa Forgáča. Kto by nepoznal staré skalické „enem pre nás a pre naše dítky “ - skutočne prijali otcovia mesta toto rozhodnutie aj pre šibenice, na ktoré mali obesiť dvoch moravských zbojníkov? Zdá sa, že áno - aspoň tak to hovorí Nižnánsky, keď cituje skalického richtára z roku 1710: „Nuž a či naši predkovia i my sme honobili, zhŕňali, stavali kdečo pre mesto, teda pre seba, aby to bolo na úžitok všakovakým ľuďom skaderuka-skadenoha? Ej, veru nie! Všetko, čo naše mesto má, je len pre nás a pre naše deti.“ - Nuž, tak to teda bolo.

(rhk)