Imuna dokedy imúnna?

Komentuje Ladislav Kulik

Obrázok ako vystrihnutý z rozprávky o labuti, šťuke a raku, ktorí zapriahnutí do jedného voza ťahali každý svojím smerom, pričom káru iba natriasali, pripomína prípad vleklej agónie vari jediného výrobného podniku patriaceho pod ministerstvo zdravotníctva, produkujúceho infúzne roztoky, krvné deriváty a ďalšie podobné výrobky – štátneho podniku Imuna v Šarišských Michaľanoch. Problémy okolo Imuny nenastali iba teraz, ťahajú sa takmer od novembra 1989 a na ich zmetávaní pod koberec majú tak trocha podiel všetky doterajšie vládne konštelácie. Ako štátnemu podniku veľmi nevedeli alebo nedokázali pomôcť a jeho privatizáciu pre potenciálnu lukratívnosť podniku zrejme mimoriadne zvažovali až do tej miery, že zatiaľ ju nikto neuskutočnil. Ak hovoríme o potenciálnej lukratívnosti, prichádza na um výrok jedného z jeho početných bývalých riaditeľov, ktorých vymieňali namiesto toho, aby im vytvárali operačný priestor: ak by Imuna mohla so svojimi výrobkami voľne podnikať, bol by to jeden z najlukratívnejších obchodov vôbec. A tam asi treba hľadať aj korene stavu, v ktorom sa Imuna ocitá, lebo prečo brániť takému rozmachu? Ako štátny podnik Imuna podnikať nemohla, jedine chátrať a v akej podobe by mohla, tým subjektom sa ešte nestala. Ozdravenie síce mala priniesť modernizácia za 44 mil. DEM, z tohto štátom garantovaného úveru však Imuna investovala iba 5 mil. DEM, potom došlo k zmrazeniu pre spochybnenie garancie danej na úver ešte Mečiarovou vládou. Záujemcovia v každom prípade majú svoje ponuky predložiť do 23. marca a až po tomto termíne zasadne výberová komisia, ktorá rozhodne o kupcovi do konca mesiaca. Podmienky sú tvrdé, nový majiteľ bude musieť dokončiť rozostavané stavby, prevziať dlhy, preto bude zaujímavé sledovať, kto a aké zdroje na to nájde.