Firmu už radšej prenajali

Koniec jedného pekného podnikateľského sna

„Po mojich skúsenostiach s oficiálnym podnikaním som sa radšej zamestnal ako radový pracovník vo firme, ktorú som sám s kolegom vybudoval a nakoniec aj prenajal,“ konštatuje skepticky jeden z bývalých spolumajiteľov chtelnickej píly, Marián Bašnák. Spolu s Jaroslavom Rothom postavili v roku 1992 doslova na zelenej lúke veľký gáter. Bez akejkoľvek dotácie, len z vlastných ušetrených celoživotných peňazí. Verili sebe i spoločenským zmenám a pustili sa do spracovania dreva. Nemali ani inú možnosť, lebo zo dňa na deň sa Marián Bašnák ocitol bez práce. Jaroslav Roth mal ako mechanizátor na družstve prácu dobrú, no chcel pomôcť bratrancovi a lákalo ho aj samotné podnikanie. Dnes je však veľmi sklamaný a tvrdí, že keby bol vtedy trpezlivejší a bol by nadnes vo veľmi profitujúcom družstve ostal, mal by finančnú istotu, o ktorej sa mu dnes ani nesníva. V založenej

rodinnej firme

začínali s desiatimi pracovníkmi. Mesačne spracovali aj 200 kubíkov dubovej guľatiny. Vyrábali polotovary z dubového a bukového dreva, parketové prírezy, hranoly, podľa objednávky zahraničných odberateľov. Keďže pri spracovaní guľatiny ostávalo veľa pilinového odpadu, zobrali si úver, aby mohli aj tento odpad ďalej využívať, zušľachtiť a vyrábať brikety. Odpad sa totiž v tomto regióne zatiaľ má kde využiť, pretože viaceré okolité obce ešte nemajú zavedený plyn a kúria tuhým palivom z odpadu chtelnickej píly. „Volili sme túto oblasť podnikania preto, že žijeme v podhorskej oblasti a drevná hmota, ktorá sa tu nachádza, pôjde priamo z lesa k nám, spracovateľom, bez ďalších prestupných staníc, a tým aj zbytočného predražovania. Kupovali sme ju tak, aby bola

cenovo prístupná

a aby nestúpali náklady na doprave, teda len do vzdialenosti maximálne 50 - 60 kilometrov.“ Keďže požiadavky na špičkovú kvalitu boli vysoké, spracovaním a zušľachtením guľatiny mali len 25- až 30-percentnú výťažnosť. Pri odpočítaní všetkých nákladov vlastne postupne zistili, že so ziskom sa pohybujú na nule. Navyše, stalo sa, že odberateľ ešte aj nezaplatil celý kamión, ktorý predstavoval 30 - 40 kubíkov tovaru, zadlžili sa, a tak po dlhom váhaní nakoniec firmu prenajali pred rokom zahraničnému partnerovi.

„Ako podnikateľom nám to jednoducho nevychádzalo. Mám tri roky do dôchodku. Dali sme preto celú pílu do prenájmu a nemáme zodpovednosť. Ostali sme však veľmi rozčarovaní. Do podnikania sme išli s nadšením, dnes je však situácia celkom iná. Štát malému a strednému podnikateľovi neposkytne pomoc tak, aby mohol zamestnať aspoň päťdesiat ľudí, aby si mohol zobrať úver s normálnou úrokovou sadzbou. Okrem toho máme veľmi negatívne skúsenosti s tým, že

ľuďom sa nechce

robiť. Nerešpektujú bezpečnostné predpisy, ktoré sú na píle veľmi striktné, nedodržiavajú kvalitu práce, surovinu považujú za spoločný majetok, jednoducho kradnú. Keby všetci robili rovnako kvalitne a zodpovedne, dostavil by sa aj výsledok, z ktorého by mali všetci spoločne výsledný efekt. Ale takto, na lajdákov doplácajú zodpovední a pracovití a na veľkých podnikateľov v celoslovenskom pohľade zasa malí podnikatelia a živnostníci. Ja mám robotu rád, cítim sa ako dvadsaťročný, a preto mi je ľúto, že sa nám nedarí tak, ako sme si predsavzali. Snažím sa vo výrobe mladým ísť príkladom, poučiť ich, ako treba lepšie robiť, učím ich vzťahu k materiálu, ku kolektívu, k robote. Oni to však vnímajú tak, že ich my starí, dirigujeme. Mladým sa robiť nechce a nemajú záujem zžiť sa s robotou a už vôbec nie robiť ju dobre. A tak sa náš podnikateľský sen pred rokom skončil.“

Eva Madunická