Politika je vlastne o daniach

Komentuje Eleonóra Bujačková

Istá znalosť daňových mechanizmov a ich súvislostí v demokracii patrí ku „kvalifikácii“ občana a voliča. To, samozrejme, predpokladá skúsenosť, ktorá sa však v tuzemských podmienkach dosť dobre nemohla vyvinúť. Priemerný našinec berie dane ako danosť, a pokiaľ sa štát nerozhodne siahnuť práve na tie jeho, nezaujíma sa a ani neraz netuší, že každá daňová úprava môže mať vplyv i na jeho živobytie. Túto ľahostajnosť z neznalosti možno hravo dokázať: v tejto krajine sa dane nestali populárnou témou verejných hospodárskych diskusií ani vo chvíli takej zásadnej zmeny, akou bolo kedysi zavedenie dane z pridanej hodnoty. Až potom nastalo kritizovanie, čo sa deje s cenami. Práve táto skúsenosť nás však mohla poučiť, že každá zmena v daňovom systéme prináša dôsledky, týkajúce sa každého z nás. Nie je to tak dávno, čo sa objavila revolučná myšlienka zrušenia dane z príjmu. Na prvý pohľad vynikajúci nápad, ktorý ušetrí nemalé náklady daňových úradov. Daňové bremeno sa presunie do cien, čo sa zdá byť spravodlivé. Zaťažiť daňami nie príjem, ale spotrebu, to predsa zvýhodňuje riadnych a šporovlivých občanov a znevýhodňuje rozhadzovačných. Ak však vnímame, že istá spotreba je nevyhnutná, naraz je všetko iné. Nepriama daň najviac zaťažuje rodiny s viac deťmi.

Oveľa zložitejšie, ako sa na prvý pohľad môže zdať, sú však aj dosahy konštrukcie dane z príjmov. Pre nás je táto daň „samozrejme“ progresívna, pretože si ju inú ako progresívnu vlastne nepamätáme. Je však naozaj také jednoznačne správne, že ľudia s vyššími príjmami viac prispievajú na služby, ktoré štát poskytuje buď všetkým rovnako, alebo naopak, práve chudobným viac? Dokonca ani zdanlivo bezproblémová jednotná daň, ktorú pred časom navrhoval a obhajoval Milton Friedman, sa neobíde bez problémov ako spravodlivo určiť jednotný a nezdaniteľný základ, a to je predsa významný sociálny problém. Celkom najhoršou z týchto príkladov je skutočnosť, že si ich vlády zvyčajne nekladú. O konkrétnom daňovom systéme nerozhoduje sebageniálnejšia teória, ale celkom pragmatická snaha štátu „urvať“, čo občan, podnikateľ dovolí. Pritom je jasné, že ani ten najnaivnejší človek sa nedá ľahko obrať vysokou daňou zo zisku, zatiaľ čo zmysel šachov v oblasti nepriamych daní nemusí hneď každý pochopiť. Vo svete, do ktorého sa uchádzame o vstup, je prakticky celá politika práve o tomto. U nás napokon tiež, iba si to uvedomiť. A radšej skôr, než sa oficiálne začne volebná kampaň.