Nahraný svet

Nestretol sa s nimi iba málokto – počítačové hry už aj u nás patria k samozrejmostiam. Líši sa iba pohľad na ne. Kým jedni pri nich fascinovane sedia celé noci, druhí ich neveriaco a s obavami pozorujú. Sú tieto obavy opodstatnené?

Nápad vytvoriť počítačovú hru (vtedy nazývanú televíznu) vznikol koncom 70. rokov v japonskej firme Atari. Hracie automaty s dvoma čiarkami, ktoré si „pinkali“ loptičkou, dnes už patria medzi legendárne starožitnosti. V roku 1977 zostrojila americká firma Commodore prvý „domáci“ počítač – univerzálny, zabudovaný v neveľkej klávesnici a napojiteľný na televízor a kazetový prehrávač. Tvorcovia zrejme ani sami netušili, čo odštartovali.

Čoskoro sa na domácich počítačoch začali objavovať hry - vytvorené často jednotlivcami alebo malými firmami, ktoré vytušili dobrý obchod. Zaplavili trh... a deti a mládež prestali čítať, chodiť do kina, športovať. Vystačili s obrazovkou a poriadnou zásobou nových a nových hier. Márne upozorňujú psychológovia, že počítačové hry môžu byť nebezpečnejšie ako televízny seriál. Počítačové hry obsahujú totiž vyšpekulované prvky, ktoré veľmi silne pôsobia na ľudskú psychiku. Ide o určité opakované slastné aktivity – najmä uspokojujú a posilňujú základnú pudovú túžbu človeka po útoku. A to po úspešnom útoku.

Počítačové hry sa rozvíjajú hektickým tempom bez ohľadu na to, čo o nich kto súdi. Spájajú počítač s ostatnými médiami. Práve ony sa možno stanú základom budúcej zábavy a kultúry – interaktívnych kín. Už dnes existuje mnoho interaktívnych filmov, v ktorých vystupujú hollywoodske hviezdy. Fanúšikovia im zatiaľ vyčitujú malý kontakt s hráčom, ale veľmi rýchlo to bude vyzerať inak.

(rhk)