Hospodársky denník
USD48,846 Sk
EUR43,71 Sk
CHF28,427 Sk
CZK1,265 Sk
  Pondelok  19.Marca 2001

Albánska menšina tvrdým orieškom

Keď aj umiernené politické strany majú extrémistické ciele

Tak ako na to s albánskou menšinou? V posledných rokoch sme videli dva modely - Miloševičovo Srbsko a Macedónsko - a oba priniesli dosť chabé výsledky. V prvom prípade sa otázka nelojálnej menšiny riešila silovými prostriedkami - centralizáciou a silnou vojenskou a policajnou prítomnosťou vo výbušnej provincii Kosovo. Dosah bol viac ako dramatický: bombardovanie Juhoslávie a faktická nezávislosť Kosova. Skopje to zobralo z iného konca. Príslušníkom albánskej menšiny poskytlo práva podľa všetkých medzinárodných noriem (ak by tak nebolo, krajina by sa asi nemohla stať členom Rady Európy, Partnerstva za mier, ani participovať na programoch pomoci Európskej únie). No a v týchto dňoch sa dočkala vojny na vlastnom území.

Nie je teda trochu chyba aj v Albáncoch? Je síce pravdou, že v posledných týždňoch badať vo vyhláseniach svetových politikov a organizácií mierny odklon od umelo vykresleného obrazu o Albáncoch ako úplne nevinných obetiach nedemokratického režimu. Avšak teraz sme svedkami ďalšieho zjednodušenia. Príslušníci albánskej menšiny tak v Juhoslávii, ako aj v Macedónsku sa delia na nebezpečných extrémistov, ktorí „ohrozujú stabilitu celého regiónu“ a na umiernené obyvateľstvo, ktoré nechce vojnu a je vo väčšine. Ako nepriamy dôkaz tejto teórie sa často spomínajú výsledky komunálnych volieb v Kosove, kde presvedčivé víťazstvo zaznamenal Ibrahim Rugova.

Do hlbších analýzy tejto umiernenej väčšiny populácie sa nepúšťa nikto. Pritom medzi ňou vôbec nenájdeme len albánskych intelektuálov, ktorí v plynulej angličtine poskytujú rozhovory pre zahraničné televízie. Naopak. Väčšinou ide o ľudí z nižším vzdelaním, ktorí sú vďaka silným rodinným putám, ktoré fungujú v albánskej spoločnosti, ako aj v dôsledku historickej nedôvery voči susednému slovanskému obyvateľstvu, mimoriadne ovplyvniteľní a

Dá sa namietať, že tieto údaje sú irelevantné, keďže voliči v konečnom dôsledku v prevažnej väčšine podporujú umiernenejšie politické solúcie. Avšak presne tu je háčik. Totiž umiernenosť albánskych politických strán spočíva iba v spôsobe, ktorým bojujú za politické ciele, nie však aj v cieľoch samotných. Najlepšie to bolo vidno na príklade boja proti Miloševičovi. Rugova síce volil formy pasívneho odporu ako odpoveď na policajnú silu riadenú z Belehradu, ale ani on, ani nikto z jeho stúpencov si nikdy nekládol nižší cieľ, ako je nezávislosť Kosova, ktorého faktický vznik, ako sa ukazuje, bol mimoriadne nebezpečným precedensom.

Podobne je to aj teraz v prípade albánskych Macedóncov. Je síce pravda, že mnohí z nich odsudzujú násilie, ale ani jedna z politických strán macedónskych Albáncov sa nedištancovala od hlavnej požiadavky bojovníkov - federalizácii krajiny, ktorá je priamou cestou k jej rozpadu. Naopak, v zahraničných novinách čoraz častejšie čítame rozhovory so študentmi z radov macedónskych Albáncov, kde hovoria o sťaženom prístupe Albáncov k zamestnaniu či nedostatočnom financovaní albánskych škôl. V Macedónsku je asi 35-percentná nezamestnanosť a hrubý národný produkt na obyvateľa okolo 1700 USD. Pýtam sa: Kto si v takejto ekonomickej situácii hľadá ľahko prácu a ktoré školy dostávajú dostatok peňazí?

Okrem toho netreba byť naivný a veriť, že gerily bojujú len za ciele a záujmy vlastného národa. Skôr je pravdou, že politickú platformu preberajú práve od umiernenejších strán. Potom ju využívajú na zdôvodnenie boja a prilákanie nových členov jednotiek. Z chaosu pritom bojovníci profitujú. „Kontrola hraníc je výrazne lukratívna. Vďaka bezpráviu na hraniciach sa oblasť stala križovatkou pre pašerákov zbraní a narkotík, ako aj pre obchod z ilegálnou migráciou,“ tvrdí britský Guardian.

Rastislav Boldocký

Webmaster: webmaster@maxo.sk
Design: MAXO s.r.o.