Veda, kultúra, príroda

Francúzska revolúcia a Spojené štáty boli podľa obrazného vyjadrenia Ludwiga von Bertalanffyho vynálezom Voltaira, Rousseaua, francúzskych encyklopedistov a Sovietsky zväz bol načrtnutý Karolom Marxom v kruhovej čitárni Britského múzea. Ale aj prírodné vedy prostredníctvom abiotickej techniky hlboko zasiahli ľudskú kultúru: najskôr v oblasti výrobných síl, a potom na širokom občianskom fronte. Za volanty automobilov, k televízorom a počítačom „posadili“ stámilióny ľudí všetkých národov a regionálnych kultúr.

Akým spôsobom však správne pochopiť revolučnú funkciu vedy v ľudskej kultúre? Veda totiž zásadným spôsobom ovplyvnila aj prírodu. Pretože sa stala významnou zložkou spoločenskej duchovnej kultúry, t. j. vnútornej informácie kultúrneho systému, ktorý bol už predtým namierený proti prírode, prispela nielen k úplnému obsadeniu planéty kultúrou, ale aj k šiestej geologickej etape nebezpečného, kultúrou zapríčineného vymierania biologických druhov.

Takže veda nie je iba prísnou pojmovou reflexiou skutočnosti, iba pravdivým poznaním, inštitúciou či povolaním vedcov. Je relatívne svojbytnou, skutočnosť formujúcou silou a správne túto úlohu vedy pochopiť predpokladá správne pochopiť skutočnosť. Ale nejde len o skutočnosť kultúrnu, ktorú dnes pomocou vedy vytvára sociokultúrna aktivita ľudí, ale aj o skutočnosť prírodnú, ktorú, ako dnešná veda zisťuje, po veľkom tresku mohla samovoľne konštituovať prirodzená vesmírna aktivita sama.

Kultúrny evolučný proces, v rámci ktorého pomerne nedávno vznikla i teoretická veda, je celkom inou evolúciou než spontánna prirodzená evolúcia. Kultúra, ktorú už neintegruje prirodzená genetická informácia, nemôže byť jednoduchým pokračovaním evolučného vývoja

Pátranie po odlišnostiach kultúrnej informácie možno začať zistením, že vedecké poznanie nie je jediné poznanie, ktoré existuje a ktoré formuje skutočnosť. Problém poznanie je širší a závažnejší, poznanie je časťou aktivity všetkých otvorených nelineárnych systémov, t. j. systémov živých i kultúrnych.

Živé systémy bezpochyby poznávajú, aj keď nie preto, aby sa kochali poznávanou pravdou. Tieto systémy poznávajú svoje vonkajšie prostredie preto, aby prežili, poznávajú ho neverbálne, ale biologicky adekvátne. Poznávajú, ako vyplýva zo súčasnej biológie, v dvoch stupňoch, v dvoch úrovniach popisu.

U človeka vďaka zvláštnym okolnostiam vzniklo ešte tretie čítanie, ktoré je svojou povahou neuronálne a ktoré vďaka veľkej pamäťovej kapacite a otvorenosti jeho centrálnej nervovej sústavy (CNS) pre široké spektrum podnetov z vonkajšieho prostredia, predstavuje výrazne aposteriórnu formu poznania – uchopenie skutočnosti ľudským etnickým jazykom. Zdôrazňovanie ľudskej schopnosti pojmového poznania, ktoré neprihliada na fakt, že všetky živé systémy poznávajú a že práve ich poznanie spolu vytvorili celú dômyselne usporiadanú biosféru vrátene somatickej i psychickej štruktúry dnešného človeka, robí síce z človeka duchovne výnimočnú bytosť, ale nevysvetľuje, v čom vlastne ľudská výnimočnosť spočíva.

Človek je jediný onticky tvorivý živočích – zhodujú sa vedci. Ľudská výnimočnosť nespočíva iba v schopnosti vyjadriť svet v pojmoch či iba v schopnosti obdivu, pokory a morálneho konania. Vedci zdôrazňujú, že spočíva najmä v tom, že sa človek presadil ako jediný skutočne tvorivý živočích, ako druhý pozemský demiurg, ako malý boh.

Iba človek na čas oklamal prírodu a urobil to, čo sa žiadnemu inému druhu nepodarilo: rozdelil pozemskú skutočnosť na prírodu a kultúru. Ani vedu, ktorá je dnes najvýznamnejšou formou pojmového sociokultúrneho poznávania, by sme nemali chápať iba ako vedeckú teóriu, ako hľadanie pravdy, abstraktnú reflexiu sveta či inštitúciu a povolanie vedcov. Ak sa pozeráme na túto špecifickú poznávaciu aktivitu z hľadiska logiky prirodzenej a kultúrnej evolúcie, zdá sa, že aj ľudské pojmové poznanie vzniklo preto, že pomáhalo uspokojovať biologicky predpísanú potrebu človeka adaptovať sa ofenzívne, t. j. prostredníctvom expanzie kultúrneho systému – rozvojom nadosobného nebiologického tela kultúry.

Veda a ľudské pojmové poznanie nemajú teda iba dôležitú funkciu vzdelávaciu a intersubjektívne komunikatívnu: umožňujú širokú škálu spontánnej i zámernej kultúrnej konštruológie.

Ekologická kríza akoby najlepšie potvrdzovala, že prirodzená a kultúrna konštruológia sú opozičnými ontickými aktivitami. Hoci každá inak, pečú – obrazne povedané – z tej istej múky, z prachu dávnych hviezd. Táto múka však po vzniku Zeme a života už nie je rozptýlená po vesmíre, ale je „vpečenᓠvo vysoko usporiadaných abiotických a biotických štruktúrach – v evolučných pamäťových štruktúrach Zeme.

(jš)

text pod ilustr.

DNA. Jej ďalšie štúdium iste prispeje k biofilnej prestavbe našej agresívnej plechovej civilizácie na dlhodobo možnú.