Pôžičky ako liek

Turecká vláda hľadá riešenia krízy

O tom, že optimizmus je záležitosť veľmi prchavá, presvedčili vo februári Turci celý svet. Ešte pred rokom v Anatólii vládlo radostné vzrušenie, a to z viacerých dôvodov. Koaličná vláda zaznamenávala úspech za úspechom. Na vnútropolitickej scéne to bola významná redukcia inflácie (zo 75 na 35 %), odštartovanie privatizačných procesov v štátnom priemysle, ďalej masívna kampaň vlády proti korupcii a napokon k bodu mrazu klesli aj aktivity separatistických Kurdov. Na zahraničnopolitickej scéne to bolo historické oteplenie vzťahov s večným rivalom - susedným Gréckom, prísun financií vďaka stabilizačnému programu MMF aj za cenu určitých obetí a ako šľahačka na torte sa vynímalo potvrdenie Bruselu (december 1999) o kandidatúre Turecka do Európskej únie.

Dnes Turci opäť hovoria o hyperinflácii, politická scéna je rozhádaná, európske šance sa vzďaľujú každým dňom a otázna je pre Turecko budúcnosť programu MMF. V krajine zavládla neistota, rozčarovanie, skepsa a dezilúzie. Strach z toho, že namiesto očakávaného pokroku sa zaznamená krok späť. A prečo? Pýtajú sa obyvatelia skoro 60-miliónového Turecka. Len preto, že prezident s premiérom na seba nakričali? Pravdou je, že prudká hádka z 19. februára medzi prezidentom Ahmetom Necdetom Sezerom a premiérom Bülentom Ecevitom o boji vlády proti korupcii otriasla finančnými trhmi krajiny, vďaka čomu rezervy tureckej centrálnej banky sú chudobnejšie o miliardy dolárov a štát čelí ťažkému zadlženiu.

Pravdaže, hádka bola iba povestnou rozbuškou pre napätie, ktoré tlelo už dlhší čas. Turci mali až priveľké oči. Rozbehnuté reformy totiž viaznu alebo prichádzajú o dych v polovičke cesty, nešváry a stranícka rivalita nezmizli, korupcia stále stúpa a ekonomika má ďaleko k povestnému boomu. Prezident Sezer, bývalý predseda Ústavného súdu, sa vžil do roly bojovníka za spravodlivosť a vyčítal premiérovi Ecevitovi skorumpovanosť jeho vlády, keď viacero ministrov je namočených do korupčných škandálov. Premiér, podporovaný ministrami, obvinil prezidenta z populizmu a slabej politickej rozhľadenosti. Obmena vlády by už aj v beztak širokospektrálnej koalícii podľa neho vyvolala hlbokú vládnu krízu a možno viedla k ďalším predčasným voľbám. Jeden nechcel krízu, druhý chcel pravdu. Nikto z nich nechcel následnú devalváciu tureckej líry o 36 percent, diskreditáciu na zahraničnopolitickej scéne, demoralizáciu populácie a nedôveru investorov. Stalo sa. Podľa signálov z EÚ v Bruseli sa prehodnocujú šance nestabilného Turecka. Politológovia však predpovedajú, že práve teraz by Európa mala stáť pri Ankare, lebo následky krízy sa môžu prejaviť v náraste tureckého nacionalizmu, čo obyčajne dáva krídla konzervatívnym islamistom a ultranárodným stranám a podporuje vojnové nálady.

V takejto situácii treba rýchlo konať. Premiér Ecevit v stredu oznámil, že jeho vláda by mala získať zahraničnú pôžičku (od konzorcia zahraničných bánk) vo výške 25 miliárd USD, čo by malo stabilizovať rozkolísaný finančný trh a upokojiť zahraničných investorov. Zadlženosť krajiny sa tým zvýši, dôležité je však vyriešiť akútne bolesti, lebo bez „lieku“ by sa „pacient“ ocitol totálne mimo kontroly. A to je už hrozba nielen pre Turecko.

Iaromír Novák