Keby všetko predali, zostanú aj tak zadlžení

Dostali sa k podnikom ľahko, ale takto nakoniec dopadli

Daňové zaťaženie je jedným z rozhodujúcich faktorov, ktoré ovplyvňujú podnikateľské prostredie. Slovenská republika má jedno z najväčších zdanení na svete. Dane a sociálne odvody tvoria takmer 40 % všetkého, čo sa počas roka v tuzemskom hospodárstve vytvorí. Vysoké dane navyše neuveriteľne predražujú pracovnú silu, čo je podľa ekonómov podhubie budúcej vysokej nezamestnanosti. Čo je však oveľa horšie, je to, že vysoké dane ekonomike neprospievajú. A v čase snáh revitalizácie a reštrukturalizácie osobitne. Keby to bolo také jednoduché, mohlo by ministerstvo hospodárstva do programu revitalizácie vyberať podniky podľa „koeficientu naliehavosti“. Minimálne 40, ale možno až 80 % priemyselných podnikov v rukách slovenských vlastníkov má záporné vlastné imanie. To znamená, že keby úplne všetko predali, nezískali by ani toľko peňazí, aby uhradili svoje dlhy. Tento nemilosrdný odhad zverejnili nedávno zahraniční experti pre východnú Európu. Banky s väčšinovým podielom slovenského kapitálu už nemôžu ďalej podnikom požičiavať peniaze, pretože by ohrozili vlastnú existenciu. Celková suma klasifikovaných úverov, čiže tých, ktorých splatenie je nejakým spôsobom ohrozené, presahuje podľa predbežných výsledkov ku koncu minulého roka 88,1 mld. Sk (po vylúčení Konsolidačnej banky je to 56 mld. Sk) a predstavuje takmer 29 % všetkých úverov. Pritom podiel úverov na hrubom domácom produkte u nás dosahuje mimoriadne vysokú hodnotu, asi 82 %.

Žiaľ, existuje aj štatisticky dôkaz, že slovenské banky požičiavajú čoraz menej. Celkový objem všetkých bankových pôžičiek dosiahol v minulom roku 596 mld. Sk. Pomôžu zabrániť kolapsu banky zahraničné? Rozhodne nie. Ich dcérske spoločnosti či pobočky v SR tiež poskytujú úvery veľmi obozretne. Podnikoví manažéri potvrdzujú, že zahraničné banky poskytujú úverové linky iba vybraným podnikom a uprednostňujú firmy so zahraničnými vlastníkmi, ktoré dlhy spoľahlivo platia. Opatrnosť sa im vyplatila: mnoho slovenských podnikov totiž novými úvermi iba spláca tie staré, dokonca iba úroky z nich, bez toho, aby s ich pomocou vytvárali zisk, a tým predpoklad splácať akékoľvek úvery. Kľúčovým problémom sú vysoké úrokové sadzby. Pokiaľ NBS sadzby výrazne nezníži, žiadne revitalizačné programy nikomu nepomôžu. Niektorí analytici sú skeptickí a tvrdia, že pre podniky, ktoré sú na tom naozaj zle, nehrá úlohu, ako vysoko sú nadsadené úrokové sadzby. Nové úvery im žiadna banka nedá a staré aj tak nesplácajú.

Štát ešte stále je významným vlastníkom v priemysle i bankovníctve. Nechať priemysel svojmu osudu nemôže žiadna vláda za žiadnej politickej konštelácie, ale v prípade ekonomiky s dosť výrazným podielom štátu by sa ľahostajnosť rovnala zločinu. V oficiálnom slovníku vládnych činiteľov (bez rozdielu) sa síce objavuje pojem revitalizácia, správnejšie by sme však mali hovoriť o resuscitácii, teda o jednorazovom kriesení za každú cenu.

Viacerí experti sa zhodujú v názore, že hlavným zdrojom revitalizácie slovenského priemyslu musí byť vstup zahraničného partnera a privatizácia. Pre najbližšie mesiace sú však iba dve cesty riešenia: nechať zahynúť všetko, čo je neefektívne a neschopné konkurencie cestou riadených bankrotov a pokúsiť sa zachrániť rozhodujúce podniky slovenského priemyslu a dúfať, že ich prosperita vyvolá lavínový efekt a povstane celá ekonomika. Isté je, že pomoc všetkým je nereálna. Sociálnemu otrasu sa žiadna liečba pravdepodobne nevyhne, ale pokiaľ by štát nezasiahol, pri súčasnom stave ekonomiky by napätie nemuselo byť zvládnuteľné.

Eleonóra Bujačková