Slovenská skutočnosť a zamestnávatelia

Alexander F. Zvrškovec

Článok „Dokonca ultimátum...“ zverejnený dňa 16. 3. 2001 vyvolal väčší ohlas ako som očakával. Od podporných reakcií známych a menej známych podnikateľov až na vyhrážky od neznámych, ktorí podľa nich sú zástupcami všetkých utláčaných, to je paleta, s ktorou si teraz neviem rady. V sérii otázok zo strany podnikateľov a podnikov dominuje problematika združovania sa a hlavné otázky k činnosti Združenia strojárskych podnikov Slovenska (ZSPS) ako zamestnávateľskej organizácie. Prevažná väčšina podnikateľov bola prekvapená tým, že ZSPS nie je členom žiadnej inej zamestnávateľskej organizácie, ako napríklad Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení (AZZZ) SR, alebo Združenia priemyselných zväzov (ZPZ) SR. Dôvod je veľmi jednoduchý. ZSPS dostalo od svojich zakladateľov iba jeden mandát. Tento mandát obsahuje úlohu uzavretia vyššej kolektívnej zmluvy pre členov tohto združenia. Konkrétna úloha bez veľkej politiky. Združenie strojárskych podnikov Slovenska si nekladie za úlohu, aby vypracovalo návrh napríklad hospodárskej politiky Slovenska alebo metódy boja proti nezamestnanosti. To však neznamená, že jeho členovia nemajú názory alebo, že ZSPS sa nemôže vyjadriť k týmto otázkam.

ZSPS na rozdiel od aktivít AZZZ alebo ZPZ neverí, že princíp tzv. tripartity je efektívnym nástrojom na oživenie slovenskej ekonomiky. Jednotný postoj odborov, štátu a zamestnávateľov k spoločenským otázkam nie je potrebným javom pre dynamický rozvoj spoločnosti. Naopak, pod rúškom jednotnosti sa môžu vyvinúť veci tak, ako sa vyvinuli doteraz na Slovensku. Energiu, ktorú sme vynaložili na dosiahnutie zdanlivej jednotnosti, by sme radšej mohli vynaložiť na dosiahnutie reálnych cieľov bez toho, aby náklady na ich dosiahnutie niesol iný ako ten, ktorý tieto ciele stanovil.

Jediné, čo zamestnávatelia, štát a odbory majú spoločné, je snaha o vytvorenie takého hospodárskeho prostredia, ktoré garantuje, že každý z nich dosiahne vlastné ciele. Najväčším neúspechom, ktorý hraničí s potrebou samorozpustenia organizácie, tzv. centrálnych organizácií zamestnávateľov na Slovensku je to, že sa im nepodarilo ani len slovom otvoriť a ešte menej, zmluvne zakoreniť diskusiu o nevyhnutnej rentabilite slovenských podnikov. Odborárom sa podarilo presadiť pojem ako reálna mzda, inflácia atď. Tak isto sú ochotní ísť do štrajku za tarifné mzdy. Vôbec sa tomu nedivím. Navyše sa na Slovensku podarilo štátu vytvoriť jeden neprehľadný a nespravodlivý daňový systém, ktorého ideologická základňa spočíva v závisti voči tým, čo niečo robia. Ak sa v tripartite dvaja spoja voči jednému, tak je výsledok jednoznačný. Podľa môjho názoru si štát a odbory, na úkor akcionárov a iných vlastníkov, dočasne pofúkali vlastné rany. Dnes si už nikto nechce spomenúť, že dividendy na Slovensku vyplácali len pomýlení hrdinovia ako VÚB, VSŽ a niektorí ďalší, ktorí neplatili zo svojho. Bolo by dobré sa zamyslieť, kde sa títo hrdinovia dnes nachádzajú a akým spôsobom sa môžeme vyhnúť opakovaniu toho, čo sa dialo.

Združenie strojárskych podnikov Slovenska je zamestnávateľskou organizáciou, a jej úlohou je združovať podniky, ktorých cieľom je rentabilita v nich uloženého kapitálu, a to bez ohľadu či kapitál je vložený malými akcionármi, alebo niekým iným. Našou úlohou nie je zvyšovanie zamestnanosti na Slovensku, ale máme pochopenie pre tento politický problém. Združenie je ochotné podporiť nárast miezd v podnikoch, ktoré dosiahnu patričnú rentabilitu a je tiež ochotné poradiť vlastníkom nerentabilných podnikov, aby v nich čím skôr skončili svoju činnosť.

Alexander F. Zvrškovec